Premrhané farby

31. Zviera žiaľu

„Finnick," vzdychla si Tanaja, keď jej syn konečne venoval pozornosť, „si doma," takmer zbožne sa usmiala a začala sa k nemu približovať. Na jeho tvári sa však usídlil chladný výraz, ktorý vyzeral byť nepreniknuteľný. Za ten čas, čo bol preč, si uvedomil hneď nekoľko vecí.

Po prvé to,  že jeho rodina už nikdy nebude v poriadku. Možno niekedy šťastná, no už nikdy nie spolu a bez škaredej minulosti, ktorá ich bude prenasledovať pri každom kroku a rozhodnutí.

Po druhé, že aj napriek svojej láske k Sabrine, ktorú si konečne bolestivo priznal, jej nedokáže len tak ľahko odpustiť. Jej zrada ho pálila a neprešla minúta, keby si nepredstavil, čo by mohlo byť, ak by sa zachovala inak. Ak by sa on zachoval inak. 

A svoje uvedomenie sa zakončil tým, že sa rozhodol pochovať svoju dôveru. Veď ho sklamala aj jeho vlastná matka, tak prečo by nemal  niekto iný.

„Nie nadlho," poznamenal a chystal sa ísť do svojej izby, aby si mohol pobaliť svoje veci.

„Kam si myslíš, že ideš?!" zahučal zrazu Johnov hlas a prerušil tak Finnov odchod.

„Niekam, kde nebudem mať sto chutí ti jednu vraziť!" zavrčal chlapec a pokračoval vo svojej ceste. To však ešte netušil, že tomu človeku sa neradno otáčať chrbtom. Zrazu na rameni pocítil váhu niečej ruky a skôr než sa stihol spamätať, či aspoň zareagovať, tak ho John potiahol dozadu. 

Finn sa zapotácal a len zázrakom sa udržal na nohách, pretože inak by bol spadol na roh skleneného stola, ktorý bol založený hŕbou odpadkov.

„Nemysli si, že mi teraz zdrhneš!" zahučal jeho otec a on sa chtiac nechtiac musel otočiť jeho smerom. Zlosť v ňom len tak bublala, no nechcel dopustiť, aby klesol na jeho úroveň. Do mysle sa mu začali ako napriek tlačiť všetky obrazy, v ktorých John páchal krutosti. Snažil sa odolávať, avšak  keď si spomenul, ako ten muž ohrozoval Brinu, neovládol sa a nešikovne sa po ňom zahnal. 

Nezvykol sa biť, a tak sa jeho útok zdal byť bezvýznamný. A skutočne takým aj bol. John sa mu poľahky vyhol a uštedril mu silnú facku, po ktorej mu podlomilo kolená a chrbtom dopadol na dlážku. 

„Finn!" zhrozene skríkla jeho matka, ktorá akoby nevedela vysloviť nič iné, okrem jeho mena. Postavila sa pred neho práve vo chvíli, keď ho chcel otec znova udrieť.  Chlapec neveril, že by ju skutočne udrel, nie takou silou, akú si chystal na neho. 

Nevedel však, že útočník mal už v sebe alkohol, ktorý mu vymazal akékoľvek zábrany. Svoj útok a ani silu nezmiernil a Tanaja ustrnula, keď videla prázdnotu v Johnových očiach. Ten nezaváhal ani na okamih a  jeho zovretá päsť dopadla na ženinu tvár. 

Jej telo nedokázalo ustáť taký náraz a s tlmeným výkrikom sa zrútila na zem. Finn len mlčky pozoroval, ako jej hlava narazila do rohu skleneného stola a doširoka roztvorila oči. Najprv zo strachu, neskôr od bolesti a nakoniec preto, lebo ich už nemohla zavrieť. 

***

Pozoroval ako kvapky  krvi vytvárajú malú cestičku pozdĺž maminých čiernych vlasov.

Všetko sa to udialo prirýchlo a ticho, ktoré prehlušilo úplne všetko, ho pripravilo o dych.

Nedokázal sa ani pohnúť. 

Nedokázal ani žmurknúť.

Nedokázal tomu uveriť.

Späť do reality ho vrátili až nadávky, ktoré jediné dokázal zo seba John dostať. Do Finna akoby sa znova vlial život, vyskočil na nohy a kľakol si k mame, ktorá nehybne ležala, v rozrastajúcej sa kaluži krvi. Jej oči boli prázdne a tep, ktorý sa snažil nahmatať, už pripomínal iba ozvenu.

„Volaj sanitku," uvedomoval si, že to povedal, no svoj hlas nepočul. Pohľadom šibol po otcovi, ktorý okamžite vytriezvel. Zmätene hľadal v tom neporiadku použiteľný telefón, a keď ho konečne našiel, ruky sa mu triasli tak, že číslo vytáčal na dvakrát. 

Finnick nevnímal, ako poskytol záchranárom základné informácie a len sledoval krv, ktorá sa vsakovala do jeho trička a hladil mamu po vlasoch. Absolútne si neuvedomoval čo sa deje a nevedel ani koľko času prešlo, kým sa v jeho dome objavili neznámi ľudia a začali čosi pokrikovať. 

Precitol až keď začali Tanaju oživovať a nakladať do sanitky. Nebolo to vari dobré znamenie? Znamenalo to predsa, že má ešte šancu na záchranu, teda aspoň oni si to mysleli, keď urýchlene uháňali cez mesto. 

Chlapec zostal kľačať na zemi a všade okolo neho sa miešal kovový pach krvi, ktorý prerážal výpary alkoholu. Až keď pocítil tú horkú pachuť, ktorá sa mu z toho vzduchu usadila na jazyku, tak sa odvážil pozrieť na svojho otca. 

Sedel na gauči a s hlavou v dlaniach lamentoval, ako keby to nebol on, ktorý toto všetko spôsobil.

„Ty," zašepkal Finn a začal sa dvíhať zo zeme, „to ty za to môžeš!" skríkol a bezhlavo sa vrhol na Johna, ktorý sa tentokrát nestačil brániť a chlapec mu uštedril pár rán.

***

Tvrdý plast nemocničných stoličiek sa mu zarýval do chrbta a cítil sa ako vo vlastnom svete. Vlastne takto si on predstavoval vplyv drog. Nič necítil, nič nepočul, no zrazu pocítil zmenu. Niečo mu hovorilo, že má zdvihnúť pohľad, a keď tak spravil, tak sa tá  jeho nepriestrelná stena jednoducho zosypala.

Niekoľko krokov od neho stála Sabrina a v očiach sa jej leskli slzy. Vo Finnovi sa niečo zlomilo a jeho žiaľ ho išiel zadusiť. Dral sa von v zvieracích vzlykom a slzy sa mu kotúľali po tvári. Dievčina neváhala a okamžite k nemu podišla. Čupla si k jeho zhrbenej postave a nešikovne ho objala. 

Na chvíľu tŕpla či ju neodstrčí, no on si ju len pritiahol k sebe a držal ju miestami až príliš tuho. Mal totiž pocit, že sa rozpadáva, a tak sa snažil držať pokope. Plakal ako malý chlapec a žiaľ ho trhal zvnútra ako hurikán, ktorý s každou minútou naberal na sile. Bolo to väčšie ako on. 

A tak tam sedeli a absolútne ich nezaujímalo, čo si o nich ktokoľvek pomyslí. Už v jeho svete boli dvaja a ešte slzy. Dúfal, že sa mu uľaví, že odplavia všetku bolesť, no akurát to bolelo ešte viac. Vnútri  tŕpol a mal chuť kričať ako ranené zviera. 

Trhať si vlasy.

Odstrčiť Sabrinu, pretože mu ublížila.

A potom ju objať a pobozkať.

A držať.

„Finnick Braient?" ozvalo sa zrazu chodbou a otriaslo jeho krehkým svetom. Zdvihol uslzený pohľad k lekárovi a všetky slová sa utopili. 

---------------------------

Predposledná kapitola...aké sú pocity z postáv?