Načapali nás...

13:59. A je to tu. Už je dávno po vyučovaní, ale ja tu jednoducho musím byť. Zaklopal som na dvere kabinetu a chvíľu čakal.

Onedlho sa dvere prudko otvorili. Potichu som vošiel dnu a tam tajomne stála Nina. Slnečné svetlo prechádzajúce starým oknom ešte viac zvýrazňovalo jej oranžové, niekedy až červené kučeravé vlasy. Žiarivými sivými očami na mňa šťastne pozerala a na ružových perách sa jej mihol úsmev.

,,Maroš," prihovorila sa mi. ,,Ja som úplne zabudla. Poď, uvarím ti čaj, kým sa pripravím."

,,No dobre," súhlasil som a posadil som sa na mäkké pohodlné kreslo.

,,Stíhal si prísť?" pýtala sa počas zalievanie čaju.

,,No, áno," povedal som. ,,Skončil som pred hodinou a pol."

,,Tak," zamyslela sa, keď si vybrala ťažkú učebnicu z koženej tašky. ,,Čím začneme? Ekológiou?"

,,Môže byť, slečna Jasná," súhlasil som.

,,Nina, prosím," povedala. ,,Už je po vyučovaní a môžeš mi pokojne tykať."

,,To sa nehodí, slečna," nesúhlasil som.

Tento rozhovor ma desil. Sisi mala asi pravdu - Jasná po mne ide! Čo teraz?...Čo teraz?

,,Ja sa ťa nepýtam," povedala a zasmiala sa. ,,Keď mi niekto vyká, cítim sa staro."

,Maroš, buď ticho,' povedal som si v duchu, aby som v tej chvíli nesúhlasil. Nakoniec sa len zasmial.

,,Tak dobre, Nina," povedal som nútene.

,,Výborne," pousmiala sa. ,,Tak si poď sadnúť sem," ukázala na stoličku pri stole. ,,Alebo nie, ja si sadnem do druhého kresla."

Povedala a uvelebila sa v kresle.

,,Takže," začala. ,,Ekológia. Máš rád ekológiu?"

,,Nerád ju nemám," povedal som a premýšľal nad vetou.

,,Výborne!" skríkla potichu. ,,Máš tu zošit? Mali by sme to mať v zošite."

Prikývol som a z tašky som si vybral starý potrhaný zošit, pokreslený detinskými kresbami Cecílie. Chvíľu som listoval, keď ma v tom stopla a ukázala dlhým tenkým prstom na stranu s názvom Ekológia. V tej rýchlosti som si ani neuvedomil, že sa naše ruky odrazu dotkli. Jej studená ruka na chvíľu ochladila tú moju. Namiesto toho, aby ju dala preč, pridržala ju ešte silnejšie na mojej ruke. Ženská, čo to robíš? Pozrel som sa na ňu. Uprene na mňa pozerala a ja som nemohol uniknúť jej výrazným sivým očiam. Vždy také boli? Také dokonalé? Maroš, čo teraz robíš ty? Ja som idiot. Veď mám svoju Renátu. Prečo sa neviem odtrhnúť z jej zajatia?

,,Ja," prehovoril som. ,,Jaa..."

No Nina neodpovedala. Akoby kúzlo nás spojovalo. Alebo chémia?

Pozrel som na naše ruky, no boli tri. Na bledej Nininej ruke pristála opálená ruka, ktorú som hneď spoznal. Otočil som sa a za mnou stála vysmiatá Klára.

,,Paráda, tak ideme na to," skríkla Klára.

,,Na to?" vydesil som sa.

,,Veď sa ideme učiť," zasmiala sa Klára.