Načapali nás...

Na

,,No pekne," zasmiala sa Renáta, keď som vystúpil a Nina odišla.

,,Heh," odvrkol som. ,,Vážne, Renie? Vážne? Inak, mohli by sme ísť dnes na pizzu. Ešte sme spolu nikde neboli."

,,Skvelý nápad," súhlasila.

,Konečne je to tu,' premýšľal som. ,Moja prvá pusa bude onedlho. Bude to dokonalé. A zajtra o tom všetkom poviem Sisi a aj Kláre. Nehanbím sa za to, že chodím s tým najdokonalejším dievčaťom. Som dobrý.'

,,Maroš?" oslovila ma Renáta. ,,Na čo zase myslíš?"

,,Ehm, ale to nič," zasmial som sa falošne. ,,Aha, bus, ideme!"

,U Luigiho. Pekná pizzéria,' pomyslel som si, keď som stál pred osvetlenou budovou obrastenou brečtanom.

V ruke som držal kyticu ružových ruží zabalenú v akomsi baliacom papieri a celý nesvoj som vkročil dnu, aby som nezmokol. Vonku totiž pršalo. Vošiel som do vyhriatej miestnosti, v ktorej krásne voňalo upečené pizzové cesto a hľadal som voľný stôl.

,Paráda, stôl pre dvoch,' pomyslel som si. ,A pri okne,' potešil som sa a sadol si do osvetleného rohu s krásnym výhľadom na mesto.

V tom ku mne pribehla hnedovlasá čašníčka so zápisníkom v ruke.

,,Dobrý večer," prehovorila. ,,Tak čo si dáte?"

,,Zatiaľ len pohár vody," odpovedal som. ,,Čakám na svoju priateľku."

,,To je milé," pousmiala sa. ,,Takže prídem neskôr."

Keď odišla, pozrel som sa na svoj odraz v mobile, neposlušné vlasy som si prehodil dozadu a chytil som do ruky kyticu.

,,Renátka," prehovoril som potichu. ,,Dovoľ mi, aby som ti podaroval túto kyticu ruží. Ach, blbosť," položil som si ruku na hlavu. ,,Musím si to poriadne nacvičiť. Renátka, chcel by som ti dať túto kyticu z lásky. Nie. Renátka, tieto ruže sa nevyrovnajú tvojej kráse, ale i tak by som ti ich rád dal. No, to je pekné. Výborne, Maroš."

Keď som si cvičil svoju úvodnú reč, do pizzérie vošlo to krásne dievča s dlhými svetlými vlasmi. Oblečená do ružových šiat sa ladne presunula až k čašníčke. Započul som len hlasný šepot:

,,Prepáčte, ale mám tu stretnutie s jedným chlapcom," povedala.

,,Renie!" zamával som na ňu. ,,Tu som."

,,Maroš, ahoj," pribehla. ,,Sedíš tu tak sám v rohu. Ani som ťa nevidela."

,,Renie," pozdvihol som kyticu a zabudol na to, čo mám povedať. ,,Na," nakoniec som povedal len toľko, podal som ju jej a v hlave som si len zakričal sakra.

,,Sú nádherné," pousmiala sa. ,,Ďakujem."

,,Tak," prišla k nám čašníčka. ,,Čo to bude?"

Kým sme si objednali a čašníčka odišla, pri dverách som zazrel dve vysmiaté dievčatá.

,,To sa mi len zdá," prehovoril som neprítomne.

,,Čo sa deje, Maroš?" opýtala sa zmätená Renáta, ktoré sedela oproti nim chrbtom.

,,Ale, to nič," pousmial som sa a chytil ju za ruku. ,,Asi by som to nemal hovoriť tak skoro, ale dnes si nádherná."

,,Och, Maroš," povzdychla si. ,,Ďakujem."

Kým na mňa šťastne pozerala, jedným okom som vždy pozoroval Cecíliu a Kláru, sediace pri dverách. Zrejme ma nevideli, a tak som si spokojne vydýchol. No to by ani nebola Cecília, keby sa neobzerala po okolí. A už to bolo tu. Naše oči sa stretli a ona okamžite začala niečo nadšene šepkať Kláre.