Načapali nás...

Keby

Z pohľadu Maroša

Najzbytočnejšie slovo na svete? Mnohých som sa pýtal, mnohí odpovedali. Poniektorí sa i zamysleli, ale vždy sa dostavila odpoveď. No každý názor, každé vysvetlenie sa mi javilo ako hlúposť, nezmyselnosť. A tak som sa aj ja začal venovať tejto hádanke. A aj keď som si dlhé hodiny nad tým lámal hlavu, vždy sa tu vyskytovala iba jedna, pre mňa najlogickejšia odpoveď. A tá odpoveď bola keby. Žije snáď medzi nami niekto, kto si nikdy nevytvoril v hlave dokonalú situáciu - moment, ktorý by sa aj býval stal, keby dotyčný urobil niečo, na čo v tej chvíli nenabral odvahu?

Tieto myšienky mi šantili po rozume, akoby behali štafetu, a s každou ideou, ktorá zastala, sa naštartovala ďalšia, ešte viac nezmyselnejšia ako tá prvá. A kvôli nim som sa stŕpnuto užieral, pretože som prahol po odpovediach.

Čo keby som v tej chvíli, v tej dokonalej chvíli, ktorú mi osud naservíroval priamo na tanieri, keď som sa ocitol s Ninou sám v kabinete, jej povedal o svojich pocitoch? Čo keby som sa odhodlal ju pobozkať? Čo keby tu nebola zodpovednosť? Čo keby tu nebol taký veľký vekový rozdiel? A na čo som si tú situáciu vôbec predstavoval, keď už sa nikdy nestane? Prečo som plýtval svojím časom premýšľajúc o tom momente? Túžil som sa vrátit v čase a neodísť bez slova z kabinetu, nechajúc Ninu samú.

Tu sa mi myseľ pozastavovala, keď som pred sebou videl vysoké dievča s melírovanými vlasmi, sediac na lavičke vedľa mňa a pozerajúc do mobilu.

,,O pol šiestej idem s dievčatami von...," vysvetľovala, nespustiac oči od mobilu. ,,Takže o ôsmej by sme mohli ísť spolu do kina. Pozriem, čo ide. Maroš?" zdvihla hlavu a pozrela mi do očí. ,,Maroš! Počúvaš ma?"

,,Čo?" prebral som sa zo svojich myšlienok. ,,Hej."

,,O čom som hovorila?" vyzvedala sa so zvýšeným hlasom.

,,Nooo," poškrabal som sa na hlave a premýšľal nad tým, čo povedala, ,,žeee ideš dnes do kina s Ivanou a Anabelou."

,,Maroš!" skríkla. ,,Nikdy ma nepočúvaš. Stále lietaš niekde v oblakoch. Ja viem, si v strese zo zajtrajšej olympiády, ale to neznamená, že ma budeš zanedbávať."

,,Nehysterči," bránil som sa, ,,mám len zlý deň. Dostal som zlú známku z chémie. Bude trvať večnosť, kým si ju opravím."

,,Vážne Maroš, vážne?" opýtala sa sarkasticky. ,,To ťa teraz trápi? Ale ja som ti ukradnutá. Odkedy chodíš na doučovanie, správaš sa ku mne tak chladno. Prečo?"

,,Aha!" prerušil som ju. ,,Bus! Ideme domov."

,,Ty ideš domov," opravila ma. ,,Ja tu len s tebou čakám na dievčatá."

,,Dobre, maj sa," objal som ju, aby mi dala pokoj.

,,Maroš?" prehovorila. ,,Milujem ťa."

,,Ďakujem," zamyslel som sa a s výčitkami som nastúpil do autobusu.

So sklopenými očami som si sadol a snažil sa nepozrieť z okna, aby som nevidel Renčinu nahnevanú tvár. Bože, mám dokonalé dievča, ale ja túžim po niekom inom, niekom, koho nikdy nebudem a nemôžem mať.

***

,,Tak, Maroš," prehovorila Nina s trasúcim sa hlasom, keď sme placho stáli na chodbe v cudzej škole, čakajúc na pokyn, že sa máme dostaviť na biologickú olympiádu, ,,je to tu."

,,Nina," chytil som ju za ruku, stále premýšľajúc nad chvíľou, keď sme boli v kabinete, ,,všetko bude dobré. Vyhrajeme."

Zazvonilo. Pustil som sa jej rúk a odhodlane som podišiel k skupinke ľudí, ktorí čakali na vedúcich olympiády. Občas som mal pocit, že som všetko zabudol, no keď som sa naposledy otočil za Ninou a pozrel sa do jej sivých žiarivých očí, opäť sa mi vrátili vedomosti do hlavy a s ľahkosťou som sa presunul do učebne.