Načapali nás...

Rumenec

Z pohľadu Kláry

V to isté ráno

,Čo sa s ním deje?' premýšľala som, keď som videla Siggyho smutne behať po schodoch.

,,Ospravedlňujem sa, pán Biely," ozvala som sa k fyzikárovi, s ktorým som sa rozprávala. ,,Musím si ešte niečo vybaviť. Dovi."

Rozbehla som sa za Siggym, aby som zistila, čo sa stalo. Keď som ho dobehla, pozrela som sa mu do smutných, nahnevaných čokoládových očí. Túžila som sa opýtať, čo sa deje, ale v tom zazvonilo a ja som musela odísť.

Celú hodinu matematiky som premýšľala nad ním. Sedela som v lavici vedľa Cecílie a bezprízorne som hľadela na tabuľu.

,Čo mu je?' premýšlala som. ,Prečo je smutný? Či sa mi to iba zdalo? Prečo naňho vôbec myslím? Je to len učiteľ... Môj krásny učiteľ... Klára! Sústreď sa. A možno je smutný kvôli mne. Žeby kvôli Bielemu?'

,,Môj bože," zašepla som a položila som si hlavu na lavicu.

,,Hej... Ani ja tomu nechápem," ozvala sa Cecília.

,,Ehm...," zamyslela som sa a pochopila som, že rozpráva o matematike. ,,Hej, no."

Ale mňa matematika nezaujímala. Nezaujímalo ma nič. Len on. Netušila som však, prečo ma to tak trápi, prečo naňho nedokážem prestať myslieť...

,,Och," vykríkla som cez prestávku pri desivej predstave, ktorá vo mne vyvolala divný pocit.

,,Klarisa," oslovila ma Sisi, ,,Čo sa stalo?"

,,Ale to nič," prehovorila som roztraseným hlasom.

,Panebože,' chytila som sa za hlavu, ,ja ho mil... Nie, Klára, spamätaj sa. Bol to úlet... Dva úlety. Už s ním nesmiem nič mať.'

Na ceste do učebne výtvarnej výchovy som sa pred Sisi tvárila šťastne, aby nič nezistila. Stačilo, že o mne vedel Maroš. Nesmela sa to dozvedieť. Nikdy. Tak veľmi som chcela, aby Maroš v ten deň nešiel na súťaž - potrebovala som ho.

Bolo to tu - vkročila som s falošným úsmevom do učebne a snažila som sa naňho nepozrieť. No keď som videla, ako sa na mňa smutne pozerá, znovu sa vo mne niečo zlomilo. Bolo to silnejšie ako ja a zase som sa naňho dívala s akousi lásk... šťastím.

,,Okay, students," prehovoril, ,,dnes budeme maľovať. Tu mám zopár štetcov."

Z batohu si vybral malú zafarbenú tašku a dal ju na lavicu, kde sedela Sisi, no na mňa ani nepozrel. Bolo mi to tak ľúto. Hneval sa a ja som nevedela prečo. A to ma robilo previnilou. Aspoň som sa tak cítila.

Pri maľovaní som bez premýšľania o tom, čo robím, silne namáčala štetiny štetca o paletu a následne som ním drsne prešla po svojom výkrese, na ktorom sa črtala akási krajinka s veľkou, belasou oblohou.

Vtom som pocítila, že za mnou niekto stojí a prudko dýcha.

,,Oh, Clara," počula som, ,to je najdrahší štetec - trochu úcty!"

,,Nemaľujem snáď dobre?" opýtala som sa nechápavo a hlavu som vyklonila dozadu, aby som sa presvedčila o tom, že so mnou hovorí Siggy.

,,So štetcom musíš narábať jemne," poúčal ma.

Chytil sa mojej pravej ruky a štetca, v ktorej som ho držala a jemne ho namočil do svetlej farby. Následne s ním ľahko prešiel po oblohe na výkrese a pozrel mi do očí.

,,Takto," prikývol a usmial sa.

Ten moment bol taký zvláštny. Odrazu som pocítila, že mi odpustil, aj keď nemal dôvod sa na mňa hnevať, a všetko bolo odrazu znovu v poriadku a s úsmevom som sa pustila znovu do práce.

,,Mal pravdu," zašepkala som, ,,vážne to tak ide lepšie."

Vtom som sa pozrela ma Cecíliu, ktorá jemne, ale podozrievavo žmurila oči a na jej tvári bolo vidno, že niečo tuší. Celá nesvoja som sa bez slova znovu zahľadela na svoju kresbu a s nadšením, že sa mi po prvýkrát páči moja kresba, som sa hrdo podpísala na dolný roh výkresu.

Keď zazvonilo a my sme sa vybrali z triedy, počula som, ako na mňa skríkol.

,,Clara!" otočila som sa prekvapene za ním. ,,Len som chcel, aby si nezabudla prísť na doučovanie."

,,Samozrejme," prikývla som a s rumencom na tvári som sa omylom pozrela na podozrievavú Cecíliu a náhlivo, bez slova som sa rýchlym krokom presunula do triedy.