Načapali nás...

Zrada

Z pohľadu Maroša

A bolo to tu zase: doučovanie s Ninou. Konečne ju uvidím. Videl som ju predsa včera, no i tak som bol šťastný. Chcel som s ňou byť stále, a závidel som tým, ktorí pri nej boli. Túžil som byť blízko nej, tak blízko, ako to je len možné. Chytiť ju za bielu ruku a hladiť jej červené vlasy.

Jemne som zaklopal na dvere kabinetu. Chvíľu som čakal, keď v tom ich prudko otvorila.

,,Ahoj, Maroš," pozdravila ma.

,,Dobrý," odzdravil som a vošiel dnu.

Okamžite ma ovalil závan tepla, a slnečné lúče mi nachvíľu oslepili oči. V tom som začul Kláru, bežiacu za mnou.

,,Pardon," pridržala dvere, aby ich Nina nezabuchla. ,,Meškám, ale niečo mi do toho vošlo. Už sa to nebude opakovať."

Celá zadychčaná si sadla do kresla a napila sa z umelohmotnej fľaše.

,,To už nemusíš," povedala Nina. ,,Dnes je posledné doučovanie. V piatok je olypiáda."

,,Skvelé!" vydýchla si Klára.

,,Klára," pokračovala Nina, ,,ty na olympiádu nejdeš. Nikdy si tu poriadne nebola."

,,Čože?" skríkol som prekvapene spolu s Klárou.

,,Nehnevaj sa," ospravedlňovala sa Nina.  ,,Nie si dostatočne pripravená. Stále si chodila na konverzáciu."

,,Maroš?" oslovila ma Klára sklamane. ,,ty tam pôjdeš bezo mňa?"

Nevedel som, čo robiť. Podržať kamarátku, alebo ísť na olympiádu a stráviť celý deň s Ninou? Ako vždy, moje rozhodnutie bolo nesprávne.

,,Áno," odpovedal som skoro bez rozmýšľania.

,,Ďakujem, Maroš," vstala a schmatla svoju tašku. ,,Dovidenia a pekný deň. Aj tebe...kamarát."

Pozrela na mňa so slzami v očiach a buchla dverami. Nevedel som, že jej na tej olympiáde tak záležalo.

,,Prečo, Nina?" opýtal som sa jej, keď Klára odišla.

,,Chcem mať skvelý tím," odpovedala.

,,Tím? Veď som sám!" skríkol som.

,,Ach jaj," povzdychla si. ,,Ja len chcem..."

,...byť so mnou,' pomyslel som si. ,Povedz to. Chceš byť so mnou.'

,,...chcem vyhrať," doplnila. ,,Nech ostatní profesori vidia, že niečo viem naučiť."

,,Si asi najlepšia učiteľka, akú som kedy mal," presviedčal som ju.

,,Vážne?" opýtala sa.

,,Vážne," uistil som ju.

Neviem síce ako, no v ten moment sme stáli pri sebe bližšie než kedykoľvek predtým. Svojimi malými nohami ku mne rýchlo pribehla a hodila sa mi do náruče. Chvíľu som bol zmätený, no potom som si ju pritlačil k sebe a objal ju tak silno, ako to len ide.

,,Niekedy mám pocit, že si jediný, kto mi rozumie," zašepkala.

,,Možno," prikývol som. ,,Ale na Kláru si nemusela byť taká zlá. Mala by si jej dať šancu."

,,Máš pravdu," súhlasila. ,,Zabehneš po ňu?"

,,Samozrejme," povedal som.

Pustil som ju z náruče, napriek tomu, že som to nechcel urobiť a vyšiel som z kabinetu. Klára nemohla byť ďaleko. Na hornej chodbe nebola, tak som zišiel po schodoch. No po Kláre nebolo ani stopy.

,Zrejme šla domov,' pomyslel som si a odišiel späť do kabinetu. ,Som hrozný idiot.'

Z pohľadu Kláry

Vyšla som s plačom z kabinetu. Na tú olympiádu som sa tak tešila. A ešte aj Maroš ma zradil. Smutne som prechádzala po opustenej chodbe bez toho, aby som dávala pozor, kam idem. Odrazu som len zaznamenala náraz do okoloidúceho.

,,Pardon," ospravedlnila som sa a ani naňho nepozrela.

,,Clara?" započula som sladký hlas. ,,Čo sa deje?"

,,Oh, to nič," povedala som Sigmundovi a pozrela mu do čokoládových očí.

Moje slnko zase vyšlo. Znova sa rozjasnilo, keď som ho uvidela. Jeho krásny úsmev mi nedovolil znovu plakať.

,,Chceš sa o tom porozprávať?" navrhol mi.