My Tall Prince

21.Rád ťa vidím

,,Otec."poviem iba a otočím sa na odchod spolu s Laitom, ktorý len prekvapene na nás pozerá.

,,Je nevhodné ak odchádzaš a ani so mnou neprehovoríš po dlhom čase."povie s úsmevom. Tak ty máš ešte chuť sa usmievať?! Po toľkých rokoch?!

,,Je extrémne nevhodné ak opustíš svoju rodinu a ani nám nedáš o sebe vedieť a všetko necháš na nás!"vykríknem v rýchlosti a tentokrát sa na neho poriadne pozriem. Nezmenil sa.

,,Počuj, mrzí ma to."povie a pristúpi bližšie, no ja hneď protestujem.

,,Neopováž sa! Zmizni! Už ťa nikdy nechcem vidieť!"začnem na neho kričať, no Laito ma hneď začne ťahať.

,,Rose, poď."povie a tentokrát ma za ruku začne ťahať on. Okamžite sa mu vytrhnem a otočím sa na otca.

,,Len skús prísť k nám! Vypiješ si to!"zakričím a konečne s Laitom odchádzame.

,,Fu, takto som si zoznámenie s tvojimi rodičmi nepredstavoval."povie Laito v humornom poddaní, ale mne do smiechu veľmi nie je. Prečo odrazu iba tak prišiel? Niečo ho tu určite dohnalo. Nezaplatené účty...? Alebo niečo viac? Čo, keď sa naozaj chcel-
Nie nechcel! Určite! To mi môže hocikto potvrdiť!

,,Nad čím rozmýšľaš?"opýta sa ma Laito a zaťahá ma za rukáv aby som sa sústredila na jeho otázku.

,,Ani neviem. Všetky moje myšlienky idú iba okolo otcovho príchodu."poviem mu konečne.

,,Kebyže to urobí otec mne, tak sa asi zbláznim."povie zasnene a ja sa na neho prekvapene pozriem.

,,Dajme tomu, že nás otec nechal."povie Laito aby to upresnil a ja ho povzbudivo chytím za ruku.

,,Vieme aké to je."poviem a trochu sa usmejem. On mi úsmev opätuje a ruka v ruke sme šli domov.

,,Neskočíme si po jedlo?"opýta sa Laito a ja iba prikývnem, no po chvíli sa zarazím. On sa na mňa nechápavo pozrie.

,,Ja tu nemám peniaze."upresním a on sa iba zasmeje.

,,Ale ja mám."povie hneď a pokračuje v ceste.

,,Nie, Laito. Nechcem aby si za mňa všetko platil."protestujem, ale z jeho zovretia je ťažké sa oslobodiť.

,,Netráp sa tým. Doma mi to splatíš."povie a naďalej ma začne ťahať. Doma? Splatím?

,,Laito."poviem a prudko sa zastavím. Nechápavo sa na mňa pozrie a ja prudko vytiahnem ruku z jeho zovretia.

,,J-ja... Nechcem s tebou spať len za to, že mi niečo kúpiš!"poviem mu hlasnejšie a on sa prekvapene zarazí.

,,Ale ja som nemyslel na sex."povie okamžite. ,,Ja som myslel bozk."dokončí a trochu sa usmeje.

Poriadne sa začnem červenať. Určite tu stojím ako taká paradajka, lebo až príliš zreteľne cítim horúčavu v lícach. Radšej sklopím pohľad a vypočujem si Laitov smiech.

,,Povedal som ti predsa, že chcem aby to bolo vzájomné."znova povie a vtlačí mi bozk na hlavu. Ak som nebola vtedy dostatočne červená, tak teraz som.
Laito ma znovu začne ťahať a pustí ma až pred obchodom.

,,Tak, na akú máš chuť?"opýta sa ma, keď stojíme pred regálom vifoniek (pozn. a.: Dúfam, že viete čo sú vifonky...).

,,Syrovú."poviem okamžite, no až po chvíli si uvedomím, že je na najvyššej poličke a ja som asi tá najnižšia osoba na celom svete...

Laito sa pozrie mojim smerom a uškrnie sa.
,,To nič... Mačička."povie a natiahne sa po syrovú vifonku, načo mi ju hneď podá, keďže je dostatočne vysoký.

Naštvane sa na neho pozriem a hneď odvrátim zrak.
,,Sklapni, úchylná žirafa."poviem a urazene odkráčam preč. Laito ma so smiechom okamžite začne nasledovať, ale pri pokladni ho musím čakať, lebo peniaze má on.

Po nákupe sa vyberieme von a namierime si to k nám domov.

Hneď čo prídeme tak si ja dám variť vodu. Pristúpim k stolu a hodlám si sadnúť. Za sebou zacítim menší prievan, ale neriešim to až pokiaľ si nesadnem na niečie nohy. Prudko sa otočím a Laito sa uškŕňa od ucha k uchu.

,,Kto vie aký by si mala výraz, keď by sme boli obaja nahý."
,,Ty úchyl!"zakričím a uštedrím mu jednu facku. Laito sa chytí za líce a prekvapene na mňa pozrie.

,,Mňa to už nebaví, Laito!"zakričím na neho a okamžite sa postavím a odvrátim zrak.
,,Stále len tá tvoja úchylnosť! A keď nie, tak sa tváriš ako úchyl!"dokončím a chytím sa stola aby som udržala rovnováhu. Odkedy som taká citlivá? Možno to je kvôli Laitovi.

,,Prepáč. Ja už taký som a málo kedy si to uvedomujem. Prosím, pochop ma."povie tichšie, ale tak aby som ho počula. Odstrčím sa od stola a trochu ho objímem.

,,Dobre, ale ty pochop potom mňa."zašepkám a silnejšie ho objímem.

,,Tak fajn, poďme sa najesť. Už som poriadne hladný."zavelí a ja sa iba zasmejem a pokrútim nad ním hlavou.

Kedy som si uvedomila, že ho milujem?

(Taaakže, nová časť, už 774 slov xD dúfam, že sa páčila a prepáčte, že to trvalo tak dlho, ale čítam sériu kníh Trón zo Skla, asi poznáte 😅 je to fajn takže odporúčam. Ale strašne smutné, pre citlivého človeka ako som ja :'( a prepáčte, že o takejto neskorej hodine vydávam 😅
Neviem kedy bude najbližšie ďalšia časť, ale dúfam, že si na to nájdem čas nejako no :D
Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)