My Tall Prince

20.Tvoje slzy ma ničia...

Prekvapene sa na mňa zapozeral. Skôr, do mojich očí.

,,Rose?"zašepkal až ho nebolo počuť.
Len som sa na neho dívala a snažila sa potlačiť slzy do pozadia.

Netušila som ako sa tam dostali, teda...
Nechcela som na to ani pomyslieť prečo sa tam dostali...

,,Rose... Nechcel som."povedal o niečo hlasnejšie ale stále s náznakom šeptu.
Bolelo to... Určite mi chcel ublížiť...

Odvrátila som od neho pohľad a snažila sa nemyslieť na to čo sa mohlo stať.

,,Prosím. Pozri sa na mňa."zachrapteľ ale ja som len zavrela oči aby ho nevidelo ani moje periferné videnie.

,,Prečo plačeš?"opýtal sa. Nechcela som mu odpovedať lebo by som sa za tie slová hanbila ako taký pes...

,,Hovor so mnou."zase vyšli slová z jeho úst, ktoré ma nútili viac zatvárať oči. No aj napriek tomu som vyslovila jednu zrozumiteľnú vetu:

,,Chcel si mi ublížiť..."

Pocítila som to aj ja, keď ním prešla triaška. Mám to brať, že som ho odhalila? Alebo, že som len mala iné myšlienky než on?

,,Nikdy by som ti neublížil..."povedal a v jeho hlase bolo počuť zlomenie z mojej nedôvery v neho.

,,Čo, keď áno?"nemohla som to nechať tak. Musela som sa skutočne uistiť o jeho slovách.

,,Rose... Ja sa chcem zmeniť... Tak mi prosím daj aspoň trochu dôvery."povie a tými slovami má prinúti pozrieť sa konečne do jeho tváre, ktorá zodpovedá tomu, čo povedal.

,,Môžem ti veriť?"zašepkala som zúfalé slová a on ma pohladil po tvári.

,,Áno."zašepkal a naklonil sa ku mne pre bozk, ktorý som až príliš ochotne prijala. Ako môžem k nemu chovať toľko citov? Veď je to skoro nemožné.

,,Už nikdy neplač ak to nebude nutné. Ničí ma to."povie mi do ucha, keď sa odtiahne od mojich pier.

Jemne sa pousmejem a prikývnem na súhlas. On mi úsmev opätoval a cezo mňa prešla triaška. Taká istá aká bola pred chvíľou Laitova. No táto od smútku nebola.

Keď sme sa konečne odhodlali vstať, teda, skôr ja, keďže som sa na posteli rozvaľovala ako mačka, tak už bolo poobede.
Namiesto raňajok som mala obed s Laitom. Bohužiaľ, mamka pracovala aj v nedeľu.
Preto som sa rozhodla sama navštíviť chrám (pozn. a.: domyslite si dajaký japonský chrám xD) ako sme to bežne robievali každú nedeľu.

Obliekala som sa práve, keď ma zastavil Laito so svojimi otázkami.

,,Kam ideš?"opýtal sa okamžite čo sa dovliekol ku mne do izby vo chvíli, keď som si chcela stiahnúť tričko.

,,Do chrámu. Pomodliť sa."poviem mu jednoducho a snažím sa ho vyhnať z izby.

,,Videl som ťa už nahú. Nemusíš sa za to hanbiť."hneď čo to povedal, tak som ho spražila nenávistným pohľadom.

,,Ako si len-?!"nedokončila som a hodila som po ňom vankúš.

,,Dobre, dobre. Idem."povie hneď chytiac vankúš a zároveň sa uškrnúc. To čo povedal, to aj urobil a už som v izbe zostala sama.

Svižne som sa prezliekla a vyšla von za Laitom, ktorý ma už spokojne čakal.
Zamkla som a spolu s ním som odišla do chrámu.

Pri chráme som sa zastavila a iba na ňu pozerala, no po chvíli som sa začala modliť ako som sa bežne modlila s mamkou a... Otcom...

Laito len po mne opakoval a ja som sa musela usmiať ako mu to veľmi nešlo. No neriešila som to veľmi, veď aj tak sa to možno raz naučí.

Po modlitbe sme sa ešte trochu rozprávali pri chráme, no niekto nás musel asi vyrušiť, lebo inak by som to nebola ja, kebyže nemám toľké šťastie.

,,Rose..."ozvalo sa z poza môjho chrbta a ja som sa otočila a snažila sa presvedčiť, že či naozaj dobre vidím. Aj po tých rokoch som si nedokázala z pamäti vymazať jeho tvár...

,,Chýbala si mi..."povedal a v očiach sa mu zaleskly slzy.

(Taaakže, viem, že to na hovno skončilo ale čo už :D aj ja vás srdcujem <3 dúfam, že sa vám aspoň makičkoooo časť páčila :3 tak, čo myslíte? Kto bude ten záhadný týpek? :D Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)