My Tall Prince

19.Len ty a ja ❤

,,Čo prosím?!"vyštekla som na neho s neveriacím pohľadom.

,,Myslím to vážne."povie naozaj vážne, ale ja stále neveriacky krútim hlavou, veď, ako by mohol?

,,Nie, neexistuje žeby si ma miloval."poviem mu priamo a na jeho tvári je zreteľne poznať bolesť.

,,Čo, keď som sa zmenil?"pokračoval. Ani on sa nevzdá bez boja.

,,Ľudia sa nemenia, Laito..."poviem mu smutne v snahe vykrútiť sa z jeho zovretia, čo bolo popravde a momentálne nemožné, ale za pokus to stojí.

,,Ja nie som človek."povedal cez zuby a zovretie zosilnelo až mi zbelela ruka. Jemne som zasyčala a vyčítavo som sa na neho pozrela.

,,Dobre, ale aj tak ti neverím. Veď si predsa Laito! Ty by si sa nikdy kvôli dievčaťu nezmenil ak by ti niečo za to nedala! A ja nemám nič! Čo, keď ma chceš len dostať do postele? Potom sa mám z toho psychicky zrútiť, keď sa so mnou rozídeš?!"kričala som tam po ňom ako šialená. Bola som len rada za to, že tu nikto na okolo nie je. Možno niektorí pozerajú z okien, ale teraz mi to je jedno.

,,Nikdy by som sa s tebou nerozišiel. Ja od teba nechcem nič ohľadom intímnych vecí. Chcem aby sme mali skvelý vzťah. Myslím v chodení." (Pozn.a.: 'v chideni' sú fakt blbé slová 😂.)

Neveriacky som sa na neho pozerala. Aj tak mu neverím. Nemôže to tak byť. Ako, bola by som šťastná ak by sme spolu chodili, lebo za tú dobu som si ho nesmierne obľúbila a možno aj viac, ale aj napriek tomu mu dostatočne neverím.

,,Laito. Odpusť, ale... Neverím ti..."poviem smutne a on vyderie na tvári ten najsmutnejší a najbolestivejší výraz na tvári až ma pichne pri srdci. Asi som príliš krutá.

,,Chápem..."povie nakoniec a pustí moju uveznenú ruku. Tam budem mať modrinu. Som Bohu vďačná, že mi ju nezlomil.
Už sa chystal na odchod, ale zastavila som ho.

,,Laito! Ja... Ešte o tom porozmýšľam. No nič nesľubujem, ale ver, že tiež ťa mám rada. Možno viac ako len kamaráta, ale to si nechajme pre seba. Dávam tomu malú šancu, ale ak mi dokážeš, že naozaj o mňa stojíš, tak sa ti môžu zvýšiť možnosti, ale nič nesľubujem."poviem svoj dlhý monológ až sa z neho červenám.
Toľko slov, ktoré mali byť ukryté iba vo mne. Toľko slov, ktoré som nikdy nechcela vysloviť pred chlapcom ako je on.

Na tvári sa mu objavil nádejný a nádherný úsmev. Vzal si to k srdcu.

,,Dobre. Kedy môžem začať?"opýtal sa. Asi myslel to: 'Vyznanie lásky'.

,,Od dnes, ale choď už radšej domov spať."poviem a odkráčam dnu. Pri dverách sa otočím a zakývem mu na rozlúčku. On mi odkýve a obaja ideme vlastným smerom.

Po sprche konečne vojdem do svojej skvelej izby a ľahnem si do postele. Tak, a teraz nastupuje najhoršia časť dňa. Rozmýšľanie.

Čím začať? Asi tým chodením.
Vzdychla som od menšej únavy a uvedomila si, že som asi viac než unavená a nedokážem normálne rozmýšľať, a preto som sa rozhodla to nechať tak a ísť radšej spať.

Ráno som sa prebudila celá svieža. Do nosa mi strelila veľmi príjemná a nádherná vôňa kvetín. Čo to len môže byť?
Prv nesmelo ale potom už isto som otvorila oči do korán a zadívala sa na ruže vo váze vedľa mňa na nočnom stolíku.

,,Čo to?"začala som, keď som si sadala.

,,Ránko."ozvalo sa vedľa mňa. Prudko som sa otočila k dotyčnej osobe a prekvapene som na ňu sa pozerala.

,,Čo tu robíš Laito?"začala som hneď a on sa zasmial.

,,Prišiel som ťa ráno zobudiť."
,,Milé, teraz odíď."zase mu to odhovorím a ľahnem si naspäť.

,,Ale no taaak."zatiahol za posledné slovo a ja som sa na neho neveriacky pozerala.

,,Daj mi pokoj."zase protestujem a zavriem oči. No po chvíli skončím v jeho zovretí pod ním.

,,Čo ak nie?"začne s úškrnom a nakloní sa k mojej tvári.

,,To neurobíš..."zašepkám neveriacky a snažím sa udržať slzy v očiach.

(Taaakže, blbý koniec, že? :D i ja vás <3 bola by som rada ak by ste brali ohľad na to, že budem asi neskoršie odpisovať na komenty lebo Wattpad ma má rád a nepríchadzajú mi upozornenia ;3 takže super...
Dúfam, že sa časť páčila mravčekovia :3 Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša: RoseWolf1)