My Tall Prince

22.Myslím, že ťa milujem

Celý čas počas jedla sme si vymieňali pohľady. Sem-tam sme si naraz pozreli do očí a nevyhli sa červeni v lícach a smiechu.

,,Už to zjedz."začne zase Laito. Chcela by som to zjesť ale Laito mi tu pred tvárou predvádza grimasy a ja sa tu rozpučím od smiechu.

,,No tak ma prestaň rozosmievať!"prudko vykríknem, ale aj napriek tomu sa začnem smiať.

,,Rád by som, ale až taký dobrý nie som."povie a hneď mu na tvári vybehne nová grimasa, ktorá spustí môj následný smiech.

Snažím sa ho ignorovať, naozaj, ale s ním je to ťažké. Skúšala som sa aj premiestniť na iný koniec izby aby som mohla v pokoji uspokojiť svoj žalúdok.

,,Nezješ to."povie s víťazoslávnym úsmevom a naďalej pozoruje moje ústa, ktoré sú momentálne zamestnané s poťahovaním rezaniek.

,,Zjem."poviem s neutrálnou tvárou a plnými ústami. No hneď mi moja neutrálna tvár zmizne, keď sa nad tým zasmeje a ja s ním tiež.

Z donútenia som to jedlo nakoniec zjedla. Napriek tomu, že moju bolesť žalúdka uspokojí jedlo tak som sa mýlila. Teda, jedlo ho naozaj uspokojilo, ale smiech, ktorý ma nútil sa ohýbať v páse, tak ten robil presný opak uspokojenosti, čo mi celkom aj vadilo.

,,Už naozaj prestaň, Laito."poviem s bolestivou grimasou a on sa len tak tak udrží aby nespustil smiech, ktorý by ma donútil urobiť to isté, ale s bolesťami.

Mala som pocit, že tu vyvrhnem obsah svojho žalúdka a preto som si radšej sadla a z hlboka dýchala až som mala pocit, že som dychčala ako Ashley, ktorá ležala Laitovi pri nohách a on ju uspokojoval so škrabkaním za ušami. Až teraz som si uvedomila, že na mňa uprene hľadí.

,,Čo je?"poviem prudko a zároveň podráždene. On iba pokrúti hlavou a zasmeje sa.

,,Simulant."povie zrazu a ja na neho opovrhlo pozriem.

,,Zopakuj to a už nikdy s tebou neprehovorím."poviem vážne a jemu v očiach prebleskne prekvapenie, radosť a neveriaci pohľad.

,,Ts."odseknem iba a odvrátim zrak. Zároveň je počuť aj Laitov prenikavý smiech.

,,Ale no. Rosie. Nemôžeš sa na mňa hnevať."povie po strašne dlhom čase, ktorý sa mi zdá ako večnosť a ja sa k nemu prudko otočím.

,,Ale môžem."protestujem okamžite. Ja sa dokážem hnevať.

,,Nie, nemôžeš."
,,Ako to môžeš vedieť s takou istotou?"
,,Lebo ma máš až príliš veľmi rada aby si sa na mňa hnevala čo i len päť minút."

A týmto spustil môj zarazený a nemý pohľad. Nevedela som čo povedať, nevedela som čo mi tým naznačil. Že ho mám až príliš rada? Ako to len mohol vedieť? 

,,Stalo sa niečo?"ustarostene a zároveň znepokojene sa ma opýtal. Iba som nemo prikývla a odvrátila od neho zrak. Nechápal mojej reakcii a tak si ku mne prisadol a objal ma. Mal pravdu. Nedokážem sa na neho hnevať dlhšie ako päť minút a preto som mu objatie oplatila.

,,Myslím, že ťa milujem."poviem po dlhom tichu ležiac na mojej posteli. Samozrejme, už sama.
Laito pred chvíľou odišiel. Teda, aspoň som si to myslela, až kým som nezacítila jemný dotyk na mojom čele. Ten dotyk bol od Laitových pier.

Prekvapene som sa na neho zadívala, ale jediný pohľad na otvorené okno mi prezradil všetko.

,,Ja teba tiež."

(Taaakže, asi som trochu zmenila štýl písania :D dúfam, že sa páčil. A nerada to píšem, ale blížime sa ku koncu xD nezabite ma prosím :D chystám sa vytvoriť novú knihu :D malo by to byť z obdobia šľachticov atď xD dúfam, že táto sa mi podarí :D Ďakujem za VOTE, Komenty a že ste si to vôbec prečítali :D Vaša RoseWolf1)