Príbeh o jednej zimnej spomienke a o jedných modrých očiach, príbeh o jednom školskom muzikáli a čarovnej hudbe, príbeh o jednom dávnom priateľstve, v ktorom sa možno čosi viac skrýva a v nekonečnom rade aj o jednej stratenej piesni, ktorá možno nik...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Keď sa zobudím, cez žalúzie na okne presvitajú prvé slnečné lúče. V žalúdku mám zvláštny pocit. Chvíľu dumám nad tým, čo to mohlo spôsobiť a potom si spomeniem. Prekvapene sa posadím na posteli a dotknem sa vlastných pier. Na prstoch mám zaschnutý atrament.
Zaraz mi príde príliš ťažké ležať len tak na posteli a hľadieť hore do stropu a počúvať pritom Roxine hlasné odfukovanie, ale aj tak to spravím, pretože za seba neručím. Mohla by som spraviť čokoľvek, ak by som vyliezla z postele a opustila bezpečie vlastnej izby. A tým čokoľvek myslím akúkoľvek hlúposť, ktorú by som neskôr určite na dvesto percent ľutovala.
Hlasno si povzdychnem, ale možno až príliš, keďže tým prebudím Roxy.
Tá sa lenivo ponaťahuje a poslednýkrát si ospalo zívne.
„Čo sa deje?" spýta sa. Na chvíľu si pomyslím, že jej to poviem. Ale slová mi zamrznú na perách. Dokážem len ležať a nemo hľadieť do bieleho stropu. Až neskoro zo seba vysúkam: „N-nič."
Roxy do mňa štuchne. Donútim sa odtrhnúť zrak od povaly a škaredo na ňu zazrieť.
„Čo je?" odseknem podráždene. Oduje spodnú peru ako malé dieťa a povie mi:
„Si príšerná klamárka. Tak to vyklop. Je vonku zlé počasie? Alebo sa niečo stalo?"
Povzdychnem si. Pozriem von oknom a potom späť na ňu.
„Vonku je úžasné počasie. To znamená, že by sme mali niekam na celý deň vypadnúť. A pracovať na rozlúsknutí stratenej piesne. Myslím, že ten prípad môžeme vyriešiť aj v teréne. A tiež si myslím, že nám to parádne prospeje."
Nahodí kyslú grimasu. „Myslela som, že si chcela celý víkend preležať doma a užívať si sladké nič nerobenie," hlesne prekvapene. Tiež nahodím jednu takú grimasu.
„Nuž, to bolo včera. Dnes je dnes. Zmenila som plány," odpoviem razantne.
„Má vôbec cenu pýtať sa, prečo sa chováš tak divne?" Zavrtím hlavou a v duchu hundrem, prečo ma má Roxy tak dobre prečítanú.
„Absolútne nie. Totálna strata času," odvetím. Posadí sa na posteli a skúmavo si ma obzrie. Základným pravidlom je nevrtieť sa a nedať najavo, že ma jej skúmavý pohľad páli na koži, inak mi s dotieravými otázkami nedá pokoj do konca života.
„Stratená pieseň," vydýchne zamyslene.
„Čože?"
„Stratená pieseň. Áno, máš pravdu. Svojím spôsobom to je stratená pieseň." Chvíľu len mlčky sedíme na posteli, až dokým Roxy nevyskočí na nohy.
„Idem sa osprchovať. A potom si môžeme dať raňajky. Myslíš, že by nám tvoja stará mama mohla spraviť tie jej úžasné waffle so šľahačkou?"
