Príbeh o jednej zimnej spomienke a o jedných modrých očiach, príbeh o jednom školskom muzikáli a čarovnej hudbe, príbeh o jednom dávnom priateľstve, v ktorom sa možno čosi viac skrýva a v nekonečnom rade aj o jednej stratenej piesni, ktorá možno nik...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Myslím, že do Jonaha som bola zaľúbená ešte ako malé dievča. V tom čase sa ešte veľmi nelíšil od ostatných chlapcov vo svojom veku.
Bol to však ten jeden konkrétny decembrový deň, ktorý sa mi do mysle vyryl ako nezabudnuteľný.
V noci napadal čerstvý sneh a, z neho tak nadšená, som sa sama vybrala do mestského parku so zámerom postaviť si snehuliaka. Šmykla som sa však na zľadovatenom chodníku a vyvrtla si členok. Zrazu sa tam však zjavil Jonah – preto verím na prozreteľnosť – a na rukách ma odniesol až domov. Keď odchádzal, venoval mi ten smutný ubolený pohľad a od toho dňa už nikdy viac nebol ako predtým.
Na tom, ako som ho vnímala, sa však nič nezmenilo. Nežila som v nádeji, že sa raz vráti ten obyčajný chlapec spred zimy, keď mi bolo jedenásť, ale stále som verila, že kdesi hlboko v ňom existuje chlapec, ktorý ma neváhal zachrániť.
Bol ako zima na Antarktíde, jeho jasne modré oči dokázali odohnať leto a zmraziť dušu na cencúľ.
Ale jeho hudba. Jeho hudba bola ako výbuch supernovy, ako explózia Slnka.
On a jeho hudba boli moja obľúbená poézia.
Keď sa v sobotu ráno zobudím, domom sa rozlieha zvuk klavíra. Chvíľu ležím a ticho počúvam a čím dlhšie mi v ušiach znejú tóny tej piesne, o to istejšia som si, že ju odkiaľsi poznám. Na tom by nebolo nič zvláštne.
Ako by na nej však bolo čosi inakšie. Čosi, čo nepoznám, čo moje uši a myseľ nerozoznávajú. Zvedavosť mi nedá. Vyleziem z postele, prevlečiem si cez hlavu mikinu, pretože rána v dome začínajú byť chladné a vykradnem sa z izby.
Za zvukom klavíru sa vykrádam po špičkách, potichučky a nenápadne, aby ma nikto nezačul. Zastanem medzi dverami, opriem sa o zárubňu dverí a zadívam sa na Jonaha. Hrbí sa nad klavírom, plavé vlasy mu na temene ešte ospalo odstávajú, svaly na chrbte zakrýva sivá mikina a uvoľnené plecia sa mu vlnia v rytme hudby. Nehrá iba prstami, hrá celým telom.
Energia zo skladby je nabitá toľkým množstvom vecí, že keď sa mi jej energia dostane do krvného obehu, pochytí ma triaška. Pieseň je taká známa a predsa akosi cudzia.
A potom mi to dôjde. Ustrniem a svet sa roztočí závratnou rýchlosťou. Vrastiem do podlahy a nedokážem sa ani pohnúť.
Zrazu prestane uprostred rozvíreného chaosu emócií a hudby. Sedí tam v úplnom tichu, až mám obavy, že začuje, ako sa mi v krku zasekáva dych a keď sa na mňa konečne pozrie, vôbec nevyzerá prekvapene, akoby po celý čas vedel, že tam stojím a počúvam.
„Si to ty, však? To ty si na stenu napísal tú skladbu," poviem dychtivo. Krátko prikývne.
„Uhm. Chceš ju počuť celú?" Trocha sa posunie, aby mi spravil voľné miesto vedľa seba a rukou naznačí, aby som si prisadla. Nakoniec je to oveľa menej miesta, ako to vyzeralo z diaľky, ale nemôžem si sťažovať. Dotýkame sa kolenami.
