Dangerous Love 2

Prológ

          „LUKA!" zvolám a hlas sa mi láme a triešti na drobné, zúfalo znejúce kúsky. Cítim bolesť, ktorá ma prebodáva a ťahá k podlahe. Dych mám plytký a hrdlo príšerne stiahnuté do tisícov uzlov. Aj napriek tomu, však zo seba vydolujem ďalší plačlivý výkrik. „Luka! Prosím! Prosím! Toto nie je spravodlivé! Toto nie je spravodlivé!"

Tá bolesť sa šíri ďalej, až do tých najtemnejších zákutí môjho tela. Horím. Trasiem sa. A nebyť rúk, ktoré ma držia pokope, asi by som ležala na podlahe v kaluži svojich vlastných sĺz.

„No tak, Emily, upokoj sa," zaznie mi v uchu otcov hlas, ktorý sa v panike, čo práve zažívam, javí na milé vzdialený.

„Urob niečo, oci," zaprosím a rukami sa mu zapriem do košele na policajnej uniforme. „Prosím, urob niečo."

Držím sa ho tak silno, že mi až belejú hánky. Práve teraz, keď sa mi pred očami rúca celý svet, je mojim jediným záchranným kolesom. Pohľad, ktorým sa, ale na mňa díva, hovorí za všetko – nemôže urobiť nič. „Prepáč srdiečko, ale zákon je zákon."

„Kašľať na vaše zákony!" zachrapčím duto a prv než mi telo opäť zachvátia vzlyky, vytrhnem sa zo zovretia otcových rúk a celkom bez rozmyslu sa rozbehnem k Lukovi. Nohy mám ako zo želatíny, potkýnam sa o vlastné tenisky, ale na niečom takom banálnom v danom momente vôbec nezáleží. Chcem byť iba pri ňom a keď s ťažkosťami prekonám aj tú najmenšiu vzdialenosť, ktorá nás od seba delí, hodím sa mu do náručia.

Len čo ho objímem okolo pása a hlavu si položím na jeho hruď, rozplačem sa ešte viac. „Prepáč, prepáč, je to všetko moja vina," opakujem kvíliac a prosiac v jednom. Nos mám plný, slzy v očiach ma štípu a ani Lukova prítomnosť nepomáha tej obrovskej panike, ktorá ma dozaista gniavi.

Nemôže ma ani objať. Nemôže sa ma ani dotknúť a to ma zas a znova podnecuje k ďalším nekončiacim vzlykom.