Dangerous Love 2

31.kapitola

„U niektorých ľudí je skutočná tvár najlepšou maskou."

/Peter Knap/

~

Panikárim. Dych mám plytký, ruky sa mi trasú a hlava nedokáže vyprodukovať nič zmysluplné, iba tiché prosby, ktoré mi zanikajú v zovretom hrdle. Cítim slabosť a obrovitánsku potrebu posunúť čas o pár minút dozadu.

Avšak aj naivný hlupák vie, že to nie je možné.

A tak naďalej stojím, dívam sa pred seba a snažím sa neupútať viac pozornosti, ako sa nám práve dostáva. Fakt, že Jonathan drží Luka okolo krku a tlačí ho k stene, mojej snahe vôbec nepomáha. Tie spýtavé pohľady cítim cez látku šiat až na pokožke.

„Vedel som to," zasyčí Jonathan obviňujúco, zrejme zosíľujúc zovretie svojich prstov na Lukovom krku. Ten sa vôbec nebráni. Len stojí a necháva sa tlačiť k ľadovej stene, akoby to bolo presne to, čo si zaslúži.

„Jonathan..." dostanem zo seba, ale cez môj plač a hnevlivú clonu, ktorú má pred sebou, ma vôbec nepočuje. Som len okoloidúca osoba, ktorá sa náhodne stala svedkom začínajúcej sa bitky.

„Celý čas som to tvrdil. Celý čas som to vedel."

Zdá sa, že sú to minúty, kým konečne donútim svoje zmrznuté končatiny k pohybu. Len čo sa však dostanem bližšie, aby som Jonathana odtiahla, Lukove oči sa rozšíria a aj cez jasnú bolesť a nepohodlie, pokrúti hlavou.

„To stačilo," poviem cez slzy a úprimne, vôbec netuším, či plačem, pretože sa bojím, alebo skrátka plačem, pretože toto je presne tá reakcia, pred ktorou ma Luka chcel ochrániť.

Moja tichá prosba spôsobí, že sa Jonathan preberie z tranzu svojho hnevu a svoj pohľad obráti na mňa. Viem, že jeho nasledujúce slová a rozhovor, ktorý nás čaká, nebude vôbec príjemný. V tej chvíli ma však zaujíma iba Luka.

„Vie tvoj otec, že si tu Emily?" spýta sa drsne a v jeho hlase chýba ten starostlivý tón a aj prezývka, ktorú mi s otcom pridelili. Tentokrát nie som jeho sladká, naivná Emmie, ale Emily. To dievča, ktorú neustále upozorňoval na Lukove nečestné úmysly.

„Vie, že som tu, ale nevie, že s Lukom," šepnem, ale nedokážem sa na neho dlho pozerať, čo vôbec nemajú na svedomí výčitky svedomia. Som len rozrušená a pokiaľ budú Jonathove prsty neustále obtočené okolo Lukovho krku, rozrušená aj ostanem. „Pusti ho... prosím."

Už ani neviem, či sa na nás niekto díva. Či sa ten malý dav, ktorý sem vniesol aj Jonathana, roztrúsil na všetky smery. Som v bubline v ktorej momentálne existujem iba ja, Jonathan a Luka.

Jonathan neodpovedá, len sa na mňa dlho díva a potom pokrúti hlavou. Neveriacky, pomaly a zároveň celkom zreteľne. „Úplne ti tými sladkými rečičkami pomotal hlavu, však?"

Nechcem, aby rozprával, aby ďalej rozpitvával túto situáciu na drobné kúsky, ktoré nepôjde zaceliť. Bolo by oveľa lepšie, kebyže všetko ignoruje, vzdiali sa a dá nám s Lukom pokoj. Ibaže táto predstava je len dokonalou hrou mojej mysle. Skutočnosť je úplne iná.

Tak prudko ako sa Luka ocitol pri stene, tak prudko sa aj vytratí Jonathanove prisilné zovretie. Odstúpi o krok dozadu, opäť pokrúti hlavou a jeho oči si razia cestu medzi mnou a neustále mlčiacim Lukom. „Ako dlho toto celé trvá?" zavrčí, zatiaľ čo voľné prsty zaborí do svojich vlasoch.

„Niekoľko mesiacov," odpovie mu Luka ticho, akoby tajiť niečo, vôbec nemalo zmysel.

„Preboha."

„Jonat...."

„Mlč," sykne a dvihne pri tom ruku, dávajúc mi najavo, že som pre neho ešte stále to malé dievča, bez názoru a bez slobodných rozhodnutí. Nechcem ho však viac provokovať a tak len čo si dlaňou zotriem z tváre slzy, objímem sa rukami a čakám na to najhoršie. „Neudriem ťa," povie Lukovi, no v hlase má zlosť a posmešný tón. „Neurobím ti takú radosť, aj keď naozaj momentálne nechcem nič iné, len roztrieskať ti hlavu," sotva dopovie a jeho oči sa stretnú s mojimi. Sú plné hnevu, sklamania a všetkého, čo ma desí. „A ty ? Nemôžem uveriť, že celé mesiace veríš tomu divadielku, čo tento tu pred tebou hrá."

„Tak to vôbec nie je," šepnem na svoju obranu a najmä na obranu Luka, ale Jonathan má pred sebou stenu, cez ktorú moje slová jednoducho nedokážu preliezť.

„Nie je?" ironicky sa zasmeje. „Celé mesiace ťa pred všetkými tají ako to najšpinavejšie tajomstvo. Si len to hlúpe, naivné, osemnásťročné dievča, ktoré využíva vo svoj prospech, ako zábavku na skrátenie si dlhých chvíľ! Doteraz som si myslel, že ťa k niečomu nútil, že ti ublížil, ale to, že si s ním dobrovoľne, iba dokazuje, akú dokonalú hru má Luka rozohranú."

„Nič o tom nevieš!" skríknem a vidím, že Luka krúti hlavou, aby som bola ticho, aby som situáciu ešte viac nekomplikovala, ale nedokážem si pomôcť. Nie potom všetkom, čím sme si s Lukom prešili.

„Možno o tom nič neviem, ale istým veciam dokážem porozumieť," znova sa zasmeje a keď urobí krok dozadu, tá panika vo mne iba vzrastie. „Zaslúžiš si viac, ako sa skrývať a byť niekoho tajomstvom."

„Jonathan..." zastonám a chcem mu všetko vysvetliť a priznať sa, že to veľké tajomstvo vzniklo práve pre tieto reakcie, práve kvôli tomuto.

On iba pokrúti hlavou a opäť cúvne, ako keby ho k tejto konverzácií už nič nedržalo. A práve to ma podnecuje k ďalším vlnám strachu a k predstavám, ktoré sa mi v hlave točia ako tornádo. „Nehovor to otcovi, prosím."

Srdce sa mi láme na tisíce drobných kúskov, keď sa mi miesto odpovede do uší dostáva Jonathanov smiech.

„Prosím," zopakujem a mám chuť si pred ním pokľaknúť na kolená, len aby som ho presvedčila. Čím viac krokov je však medzi nami, tým rýchlejšie si uvedomujem, že niektorým veciam skrátka nemôžem zabrániť.

~

U Luka doma nedokážem prestať premýšľať. Neviem si vysvetliť to ticho, ktoré je okolo nás a tiahne sa nekonečné minúty. Lukove mlčanie môže znamenať všetko. Ani pri Jonathanovi nič nepovedal a to ma privádza k ďalším bláznivým teóriám.

Do nového roku som dozaista nevstúpila tou nesprávnou nohou.

„Hovor so mnou," poviem do ticha, pretože to je presne to, čo by sme v podobných situáciách mali robiť. Rozprávať sa.

Luka za nami zavrie dvere svojej spálne, pristúpi k šatníku, vyberie z neho jedno svoje tmavé tričko a zatiaľ, čo mi rozopína zips na šatách, rozhovorí sa. „Má pravdu."

Tie dva slová ma vyľakajú a zároveň ma zbavia pozornosti na to, že ma Luka bez žmurknutia oka vyzlieka, priamo uprostred rozhovoru. Netuším s čím však s Jonathanom súhlasí. Som len jeho špinavé tajomstvo? Len zásterka? Len niekto s kým si kráti dlhé chvíle ?

„Nezaslúžiš si byť nikoho tajomstvom," zamumle do ticha, zbavujúc ma tesnej látky šiat a podprsenky bez ramienok. Inokedy by som sa cítila nesvoja, ale jeho pohľad je nežný a slová ešte nežnejšie. Cez hlavu mi prevlečie svoje tričko a následne mi pomôže s rukávmi. „Vie o nás už príliš veľa ľudí."

„Dal si mi na výber, pamätáš?" opýtam sa s dychom až desivo plytkým. Zdá sa to ako pár rokov dozadu, keď sme s Lukom začínali a tajiť všetko medzi nami, bolo tou najsprávnejšou voľbou. Moje devätnáste narodeniny sú však na míle ďaleko a naša malá, nevinná hra, sa nám pomaly začína vymykať z kontroly.

„Em," šepne, uhladí mi vlasy, rukami uchopí tvár a dlho sa na mňa díva, až kým sa dozaista neroztopím. „Nemôžem zabrániť tomu, aby to Jonathan niekomu povedal..."

Má na mysli môjho otca a všetkých, ktorých sa toto veľké tajomstvo týka.

„Bojím sa," priznám a dovolím mu, aby ma skryl v teple svojich paží. Keď ma objíma, aspoň na malý moment sa všetky starosti zdajú na milé vzdialené. Keď ma objíma, existujeme len my dvaja a nič iné.

„Je čas, aby sme sa prestali skrývať," pošepne mi do vlasov a ja neviem, čo všetko sa skrýva za významom jeho slov, ale strach vo mne neprestane existovať.