Dangerous Love 2

4.kapitola

„Šťastie v láske je vždy úmerné obave z toho, že ju stratíme."

/Stendhal/

~

Moja nálada je vďaka všetkým Rowaniným rečiam na bode mrazu. Som ofučaná a zamyslená. A k môjmu dobru nenapomáha ani Lukova prítomnosť. Som totižto v jeho kancelárií. Sedím na zemi a okolo seba mám okrem Roccovho mohutného psieho tela, rozprestretú aj veľkú kopu papierov, ktorá predstavuje moje domáce úlohy.

Presne teraz, keď robím to, čo robím a tvárim sa, ako sa tvárim – čiže zamyslene – nie som u nikoho podozrivá. Pretože nikto ani len očkom nemihne, keď si u Luka, sediac na tvrdej, nepohodlnej podlahe, robím domáce úlohy. Robila som to pred tým a robievam to aj teraz.

Ibaže dnes, sa miesto sústredenia na úlohy, sústreďujem na Luka, ktorý so skrčeným obočím na inokedy celkom pokojnej tvári, ťuká niečo do notebooku. Mám obrovskú potrebu niečo povedať. Prelomiť to ticho, ktoré prehlušujú iba jeho prsty narážajúce do klávesov a Roccovo tiché fučanie.

Otázky v mojej hlave pripomínajú zúrivé tornádo, ktoré nie a nie zastaviť. A zrejme zo seba vyderiem mučivý povzdych, pretože Luka dvihne hlavu, odkloní pohľad od monitoru a pozrie na mňa s rovnakým výrazom, ako pozerá na svoju prácu – otázne, no predsa so záujmom.

„Stalo sa niečo?"

Tá otázka ma zahreje na hrudi a prinúti víriví tok myšlienok, nachvíľu ustúpiť. Luka má svoje nálady. Niekedy sám pred nás stavia neviditeľné múry, ale práve v takýchto momentoch, kedy starostlivosť vyžaruje z každého jeho póru, si uvedomujem, ako veľmi je pre mňa ochotný riskovať.

A potom prídu výčitky svedomia a obavy, ktoré všetky tieto pozitíva zaplavia, akoby neznamenali vôbec nič.

Nepotrebujem chodiť okolo horúcej kaše. Nechcem medzi nami žiadne tajomstvá a práve to je dôvodom mojej úprimnosti. „Dnes som čítala jeden rozhovor s Jennou."

Luka vydýchne a celkom pomaly si z nosa zloží okuliare, ktoré opatrne poskladá a umiestni na stôl vedľa svojej obľúbenej šálky. Jeho oči mi nič nehovoria a ten výraz hovejúci mu na tvári, tiež nie je veľkým indikátorom. Možno preto napäto čakám, až kým si neprečistí hrdlo a znova neprehovorí. „Čo si čítala?"

Nepýta sa otrávene, no predsa si nemôžem pomôcť a tentokrát ma zachvátia výčitky svedomia z úplne iného dôvodu. „Nechcela som," začnem zhurta, akoby si celá situácia vyžadovala moju sebaobranu. „Rowan si robí starosti a teraz čítala niečo v novinách a okamžite si myslela, že to potrebujem čítať aj ja. Nečítala som to celé, samozrejme," úlohy okolo mňa sú zabudnuté a tón hlasu, ktorý mi odrazu škrtí hrdlo, pripomína kvílenie. Nebudem plakať. Nemám na to dôvod. No s každým vyrieknutým slovom sa mi rozpráva o čosi ťažšie.

Som nahnevaná a zúfala z toho, že nemôžem vstať a skrátiť vzdialenosť, ktorá je medzi mnou a Lukom. Nepatrné metre, ktoré pripomínajú hlbokú priepasť a ja netúžim po ničom inom, iba ju preskočiť a aspoň na pár sekúnd sa ocitnúť v jeho náručí.

Presne toto je na tajomstvách najťažšie. Dokážete ich vstrebať. Dokážete s nimi žiť, ale čím dlhšie ich máte, tým náročnejšie je nevykričať ich do celého sveta.

„Emily."

Strhnem sa a rovnako tak aj Rocco, ktorý zafučí, vstane a miesto ku mne, si ľahne rovno k prahu zatvorených dverí.

„Prepáč," vydýchnem a rukou si prejdem cez vlasy, postávajúce mi na všetky svetové strany. „Kde som to skončila?"

„Nepotrebujem vedieť, kto a prečo ti posunul ten článok," povie mi Luka nežne, snažiac sa upokojiť moje zrýchlené dýchanie a príliš unáhlenú reč. „Chcem vedieť, čo konkrétne si čítala."