Dangerous Love 2

27.kapitola

„Nič nečiní človeka ľudskejším ako láska k zvieratám."

/Henry Fielding/

~

Mám takú teóriu, že existuje milión podôb strachu. Najhorší je ten pretrvávajúci. Ten čo mi dozaista gniavi vnútro a spôsobuje nezastaviteľnú triašku. Nemôžem zastaviť svoje myšlienky a to, čo sa v jasných obrazoch odohráva v mojej hlave.

Mám strach, že za pár nedbalých sekúnd, keď otvorím dvere policajnej stanice, sa všetko zrúti ako domček z karát. Čiastočka po čiastočke. Jeden podnet a všetkému je koniec.

Nedokážem ani normálne dýchať. V hrdle mám obrovskú guču a ruky pri tele zovreté v päsť. Úprimne netuším čoho sa desím. Nebyť mojej živej fantázie možno by som toto brala ako každodennú návštevu. Žiadna panika, žiaden stres, žiadne obavy.

Ibaže, keď konečne dobehnem na miesto cieľa, moje nohy nie sú to jediné, čo ma bolí. Akoby moje vnútro vedelo, že niečo nie je správne, niečo nie je tak ako má byť. A je to intuícia, ten tichý hlas, čo sa vo mne ozýva a dookola mi opakuje jednu a tú istú vetu – Vedia to. Vedia to. Vedia to.

Som však slabý protivník oproti tej zvedavosti a neochvejnej túžbe vedieť viac. A preto sa premôžem a vojdem dnu, ako v bežný deň, avšak všetko je iné. Atmosféra temnejšia, akoby niečo viselo vo vzduchu. A to niečo sa odzrkadľuje na tvárach ľudí, ktorý ma v bežné dni zdravia s úsmevom na tvári. Dnes si ma nikto nevšíma. Prechádzajú okolo mňa, pohľady obrátené do zeme, ako keby som ani nestála uprostred toho chaosu.

Môj pohľad zablúdi k otcovi, ktorý ako jediný stojí len pár metrov odo mňa a díva sa mojim smerom. Je v poriadku. Nemračí sa, nenadáva, nepanikári. To je dobrá správa, nie? Mám chuť konečne si vydýchnuť. Uvoľniť tlak v pľúcach a všetko zahodiť za hlavu. Niečo emotívne v otcovom pohľade ma však utvrdzuje v tom, že ten tichý hlas vo mne mi vôbec neklame.

Cítim, že sa mi niekto dotkne ramena, ale nestihnem ani reagovať a ten človek je preč. Nahrádza ho Jonathan, ktorý sa na mňa letmo usmeje, nie však široko ako zvyčajne. Je to úsmev, ktorý nedokážem dešifrovať a mizne mu z pier tak rýchlo, že mám pocit, akoby tam ani nebol.

Všetci sa správajú tak čudne.

Ostražito. Ticho. Podozrievavo.

Otváram ústa, na jazyku nejasná otázka, ale zvedavosť vo mne zaniká, keď si v rozruchu okolo mňa všímam Luka. Všetko na pár sekúnd akoby stopne. Srdce v hrudi mi vynechá jeden úder a pľúca márne lapajú po vzduchu. Konám bezmyšlienkovo. Zabúdam na ostatných v miestnosti. Zabúdam dokonca aj na otca a dvoma krokmi krátim vzdialenosť medzi mnou a Lukom.

Čím bližšie som, tým viac si všímam šedý odtieň jeho tváre, zdobený pomaly sa tvoriacimi modrinami. Vyzerá otrasene, neisto, ako keby nevedel, či som skutočná a či naozaj bez dychu kráčam priamo k nemu.

Nemyslím na okolnosti, ale v poslednej sekunde zastavím pohyb ruky, ktorá ma márne prosí o to, aby som sa Luka dotkla. Aby som končekmi prstov prešla cez drobnú ranku na jeho pere, až k obočiu, ktoré zdobí obyčajný leukoplast.

Čo sa stalo?

Chcem prehovoriť, položiť túto otázku a nájsť odpovede nie len v Lukových očiach. Pravdou ale je, že nedokážem ani poriadne dýchať. Odrazu si uvedomujem príliš veľa vecí naraz a to, čo sa mi odohráva v hlave pripomína vyčíňajúce tornádo vo svojej plnej sile.

Neviem ako dlho stojím a pozerám na Luka, ale jeho oči skĺznu za mňa, na otca, ktorý mi ešte stále stojí za chrbtom. A to uvedomenie mi tlačí plecia k zemi a núti ma cúvnuť. Ďalej od Luka a ďalej od všetkých emócií, čo ma zožierajú.