Dangerous Love 2

26.kapitola

„Vždy sa hovorí, že čas všetko zmení, ale v skutočnosti to musíte zmeniť sami."

/Andy Warhol/

~

V pondelok, po škole a po tréningu, sedíme s babami u Mony, v tradičnom obklopení hranoliek a domácich úloh. Nerozprávame sa, len z času na čas neprítomne siahame po tanieri, alebo ďalšom zošite, ktorý nám nenávratne naznačuje, že sa blížia Vianoce a s nimi aj kopa úloh.

Rowan sa s namrzeným výrazom krčí nad matematikou, zatiaľ čo Maddie číta Pýchu a Predsudok, s grimasou, ktorá jasne naznačuje, čo si o danom diele myslí. Je maximálne zažratá, stránky prevracia takmer automaticky a plné pery tlačí raz k sebe a za chvíľu zase od seba.

Moja pozornosť plápolá medzi nedokončeným projektom z dejepisu a otázkami, ktorých mám v hlave toľko, že netuším odkiaľ začať. Keď však Maddie siahne po hranolke a na pár sekúnd odkloní pohľad od knihy, využívam príležitosť, ktorá v danom momente pôsobí jednoduchšie, ako riešiť Rowan a môjho brata.

„Kde si v piatok zmizla?" spýtam sa bez ostychu, akoby táto otázka dominovala mojej hlave už dlhšiu dobu.

Maddie si v tichu vydýchne, pozrie na mňa, potom na knihu a nakoniec medzi stránky vloží farebnú záložku. Vidím, že je nervózna, ale všetko zakrýva ľahkovážnym myknutím pliec a úsmevom, ktorý sa tiahne cez obe jej líca. „Asi to bude znieť divne, ale odišla som na záchod."

„Na záchod?"

Moje nadvihnuté obočie a prekvapenie v tvári Maddie iba pobavia. „Viem, mala som ti niečo povedať, ale vôbec som nepremýšľala a keď som sa vracala z druhého poschodia, stretla som jedného chlapca, ktorý ma požiadal o tanec."

Viem kam to smeruje, bez toho, aby som sa pýtala. Maddie je jedno z tých dievčat, ktoré nepôsobí tuctovo, ale predsa si ju v dave všimnete a chcete vedieť, čo sa skrýva za jej širokým úsmevom a iskrou v očiach.

Ja aj naďalej mlčím a Maddie pokračuje. Jej pobavený tón sa ľahko vytráca a nahrádza ho niečo, čo sa až príliš podobá na apatiu. „Bol to len jeden tanec, nič šialené. Jeho ruky dokonca slušne ostali na mojom páse..."

Pozerá na kopu zošitov, ktoré ležia okolo nás a niečo v jej tvári sa pomaly láme. Ironicky úsmev nahrádza skrčené obočie a ľahko čitateľná zlosť.

„Prepáč, ja... teda my..." striehnem na Rowan, avšak tá je hlboko zaujatá matematickými výpočtami, ktoré sa javia zaujímavejšie ako náš rozhovor. A tak sa tápam v tejto situácií úplne sama. „Hrozne sme sa báli a Kova bol prvý, ktorý mi zišiel na um."

S jedným dvihnutím hlavy sa Maddin pohľad stretáva s tým mojim. V očiach jej nevidím žiaden náznak odporu alebo nenávistí a to ma celkom upokojuje. „Chápem to," povie s drobným úsmevom, ktorý sa jej opäť predrie na tvár. „Ja by som tiež panikárila. Navyše na to mohlo dopadnúť aj horšie, no nie?"

Prikývnem, ale výčitky svedomia ma donútia natiahnuť k nej ruku, objať ju okolo pliec a stlačiť v chabom polo-objatí. „A čo tvoja mama? Dúfam, že nebola príliš nahnevaná..."

Stále ju držím pri sebe, preto mi neujde to, ako sebou nepatrne trhne a líca jej zaleje malý náznak červene. Mám chuť dramaticky vykríknuť jej meno a namieriť na ňu ukazovák, ale držím sa na uzde. Som si totižto stopercentne istá, že zvyšné osadenstvo v reštaurácií by moju pojašenosť príliš neocenilo.

„Takže tak," šepne Maddie a natiahne sa späť ku knihe, odvracajúc moju pozornosť opačným smerom. Ibaže je to úplne márne, pretože moja myseľ pracuje na plné obrátky a ponúka mi dokonalé obrazce niečoho, čo si nechcem ani predstavovať. Možno preto kniha Pýcha a predsudok končí za mojím chrbtom, kde Maddie nemôže dotiahnuť bez toho, aby ma pred tým neatakovala.