Dangerous Love 2

13.kapitola

„Dôležitá vec je neprestať sa pýtať."

/Albert Einstein/

~

Až príliš neskoro si vo svojej spomalenej mysli uvedomím, že sa nachádzam v situácií, kedy je môj smiech úplne neoprávnený. Ani to mi však nezabráni v tom, aby som sa aj naďalej potichu chechtala, akoby som práve objavila záväzné riešenie na všetky moje problémy. Trvá to hodnú chvíľu a keď sa ticho medzi mojimi dvoma spoločníkmi iba predlžuje, presuniem svoj pohľad z jedného na druhého a rázom ustane nie len môj smiech, ale aj hlasná vrava, či hudba za našimi chrbtami.

Kolieska v mojej hlave sa pohnú a odrazu si jasne všímam všetky precízne detaily jasnejšie než ranné lúče slnka. Stojím pred dvoma identickými tvárami. Ostro rezané sánky, prísny pohľad, strapaté vlasy. Luka ale vyzerá staršie a tvár mu narozdiel od Kova zdobí jemné strnisko, ktoré si priam žiada, aby som sa ho dotkla prstami. Nie však teraz. Nie, keď márne hľadám odpoveď na neopýtanú otázku.

„Vie tvoj otec, že tu máš ďalšiu párty?" prelomí ticho Lukov hlas, nútiaci ma okamžite mu venovať pozornosť. Mračí sa, v strede čela má drobnú vrásku a pohľad zabodnutý do svojej mladšej podobizne.

„Pokiaľ sa nemýlim, je to aj tvoj otec," odvrkne Kova namosúrene, prechádzajúc očami raz na mňa a raz na Luka, ako keby si nebol istý, čo všetko môže predo mnou povedať. Moja nevyslovená obava, ale prichádza s odpoveďou čo mi tlačí na hruď a spôsobuje v mojej hlave neuveriteľný zmätok.

„Čo tu vlastne chceš?" spýta sa Kova drsne, krížiac si ruky na hrudi. „Bude každá moja párty skazená tvojou prítomnosťou?" kývne hlavou a následne v ňou rýchlo pokrúti zboku na bok. „Necháp ma zle, som zástancom rodinnej pohody, ale na budovanie nejakého bratského vzťahu medzi mnou a tebou je už dosť neskoro."

Cítim ako sa Luka za mojim chrbtom napne. Cítim dokonca aj to, že sebou málinko trhne, akoby ho Kovove slová zasiahli na bolestivom mieste. Som na neho príšerne nahnevaná, v hlave mám zmätok, ale beztak neviem zabrániť tomu pudu, ktorý ma prosí, aby som k nemu natiahla ruku a zbavila ho všetkých zlých myšlienok.

„Dnes tu nie som kvôli tebe, Konstantin," povie Luka vážne, ale v hlase mu cítiť obavy a niečo, čo sa až príliš podobá na úzkosť. Pozrie na mňa a neviem, čo vidí v mojich očiach, ale čím dlhšie sa díva, tým rýchlejšie sa jeho tvár zbavuje všetkého hnevu.

Som do neho pohrúžená a v spojení s alkoholom, ktorý mi ešte stále pláva žilami, je toto opojenie viac než príjemné. Som z neho tak mimo, že sa mi úplne ľahko vyprázdni hlava so všetkými otázkami a nahnevanými argumentami.

Luka sa na mňa totižto díva, akoby emócie v jeho očiach prezrádzali to, čo pery nevyslovia. Díva sa s láskou. Ako keby netúžil po ničom inom, len ma schovať vo svojom náručí a ochrániť pred všetkým, čo mi posledné dní kazilo náladu. Pred jeho matkou. Pred Jennou. Pred Wendy. Pred všetkým, čoho sa pekelne bojím.

Našu tichú konverzáciu preruší Kovov hlas. „Robíš si srandu?" opýta sa a keď na neho pozriem, rozpoznávam zlosť v zovretej sánke a v dlaniach skrčených v päsť. „Čo dopekla má znamenať toto?"

„Kon..."

„Môžeš ma dopekla prestať volať tým debilným menom?" rozhodí rukami, len čo Luka sotva otvorí ústa. „Som Kova! Tak sa to už dopekla nauč, ak chceš naďalej svojvoľne existovať v mojom živote! Kova. K-O-V-A!"

Za takú krátku chvíľu nedokážem posúdiť, aký majú Luka s Kovom súrodenecký vzťah. Jedno je ale celkom isté, ich vzájomná predstava toho, akoby to malo správne vyzerať, sa rozhodne diametrálne líši s tým, čomu som odmalička učená ja.

Luka mlčí a ja zostávam ticho tiež, čo Kova využíva k ďalšiemu útoku. „Takže náš dokonalý Luka má predsa len nejaké chyby," očami preskúma neexistujúci priestor medzi mnou a Lukom, a tvár pritom skriví do zhnusenej grimasy. „Najprv Jenna Blair a teraz dievča v mojom veku. Čo príde o mesiac?" cúvne, ale ešte pred tým než sa vzdiali, pozrie priamo na mňa. „Nepoznám ťa Emily a vôbec netuším, akými sladkými rečičkami ťa tento tu ohúril, ale ver mi, aj monštrá sa vedia usmievať."

~

Cestou v aute, keď na mňa všetko opäť ráz doľahne, nedokážem obsedieť. Posúvam sa na sedle dopredu a dozadu, otváram a zatváram okno, hrám sa s tlačidlami, o ktorých ani netuším, čo znamenajú a keď sa natiahnem po ďalšom gombíku, ktorý za nič nemôže, Luka ma chytí za ruku a opatrne ju stiahne svojim smerom.

„Pokojne," povie, ale zrejme si neuvedomuje, že svojim nežným slovom iba prilieva olej do ohňa.

Pokojne?

Doteraz som mlčala. Nechala si veci prejsť svojou alkoholom zmanipulovanou hlavou, ale čím dlhšie som ticho, tým viac sa mi toho zbiera v mysli a tým väčší hnev v sebe prechovávam. „Aké veci ešte predo mnou skrývaš, Luka?" spýtam sa a aj napriek tomu, ako veľmi sa snažím premôcť emócie, oči sa mi slabošsky naplnia slzami.

Dnešný večer nemôže byť lepší. Som opitá. Vyznala som mu lásku a jediné, čo od neho na oblátku dostávam sú tajomstvá, tajomstvá a tajomstvá!

Mám pocit, že som sa ocitla pár mesiacov dozadu, pri stole, na večeri, kedy som sa dozvedela, že Luka má snúbenicu.

Aj ona bola jeho obrovským tajomstvom.

„Em..."

Vytrhnem ruku z jeho dlane a posuniem sa bližšie k oknu, vytvárajúc medzi nami drobný priestor. Potrebujem zlapať po dychu a čo najrýchlejšie vytriezvieť, pretože tá panika, čo mi sedí na hrudi, dominuje všetkému, čo momentálne cítim. „Koľko ešte takýchto tajomstiev máš, Luka? Brat? Čo mám od teba ešte očakávať? Nemanželské dieťa?"

Preháňam a nenasvedčujú tomu len moje slová, ale aj výraz, ktorý hovie na Lukovej tvárí. Nevie, čo povedať. Nevie ako argumentovať a možno ani sám nevie, čo ešte predo mnou skrýva.

Hruď mám tesnú, ťažko sa mi dýcha a potom ešte ťažšie, keď si uvedomím jednu dôležitú vec. „Preboha, som jednou z nich. Som tvoje obrovské tajomstvo."

Ruku si priložím na ústa a tentokrát už vôbec nebránim slzám, ktoré sa mi tlačia z očí. Mám právo plakať. Mám právo panikáriť. Mám právo na všetko, čo práve prežívam a kto tvrdí niečo iné, nech skúsi na chvíľu sedieť na mojom mieste.

Plačem, pretože nemám na výber. Plačem, lebo som slabý protivník a plačem tak veľmi, že si sotva všímam, keď Luka odstaví auto na krajnici a prudko sa ku mne otočí. Nedýcham, keď si ma pritiahne k sebe. Nedýcham, keď sa o mňa oprie čelom a som si istá, že nedýcham už vôbec, keď konečne prehovorí.

„Nie, Em, nie," krúti hlavou, stále sa o mňa opierajúc čelom. „Ty nie si len moje tajomstvo. Ty si moje všetko. Rozumieš?"