Dangerous Love 2

20.kapitola

„Ženy nevedia, čo chcú, ale nedajú pokoj, kým to nedostanú."

/Anthony de Mello/

~

Kova sedí na mojej posteli, očami študuje učebnicu dejepisu, čo má rozprestretú pred sebou a neustále si pri tom hryzie spodnú peru. Moja pozornosť na ňom visí, ako premočený kabát v jesennom počasí. Nedokážem sa tomu ubrániť.

Nech s ním trávim akokoľvek veľa času – nie je to tak veľa, ako to pôsobí - neustále hľadám tú vernú kópiu jeho staršieho brata. A nemusím sa ani priveľmi snažiť. Stačí sa pozrieť na Kovov zamyslený výraz, alebo ostro rezanú sánku a Lukova podobizeň mi leží priamo na dlani.

„Môžeš s tým prestať?"

Strhnem sa, ale svoju nepozornosť okamžite zahladím upravovaním učebníc, ktoré ležia okolo mňa. „Prestať s čím?"

Kova dvihne hlavu, následne aj jedno obočie a obdarí ma pohľadom, čo doslova kričí – robíš si zo mňa srandu? „Môžeš prestať na mňa neustále čumieť?"

Nevinne zaklipkám očami, akoby som vôbec netušila o čom momentálne rozpráva. „Nepozerám na teba, prestaň si namýšľať."

Sotva to dopoviem a istá si tým, že na mňa nepozerá, opäť dvihnem hlavu, stretávajúc sa z jeho prísnym a zároveň pobaveným pohľadom.

„Máme pracovať na projekte z dejepisu, nie z anatómie a tobôž sa ten projekt nemá volať - ako Emily miesto práce vytrvalo analyzovala Kovovo božské telo."

Netuším, či sa rozosmiať alebo tváriť vážne, ale netrvá dlho, kým sa mi kútiky nedvihnú v polo-úsmeve a ten nedokážem nijako schovať. „Niekto tu má príliš veľké ego."

Čakám, že sa Kova začne brániť, ale jediné čo urobí je, že mykne plecom a opäť sa zatvári prísne. „A niekto okrem veľkého ega chce mať aj jednotku z tohto projektu. Takže navrhujem, aby si sa konečne sústredila na to, čo robíš a nie na mňa."

Líca sa mi pod váhou jeho slov takmer automaticky sfarbia do ružova. Som príšerne zahanbená. „Vážne netuším o čom to rozprávaš," zamumlem a pustím sa do intenzívneho prehľadávania učebníc s cieľom odpútať jeho záujem smerom na podstatné veci. „Musíme sa sústrediť na všetky dôležité fakty, nie len na teóriu a veci, čo nebudeme vedieť obhájiť."

Som rada, že moje odbočenie od témy naozaj funguje a za pár sekúnd už obaja riešime zvýraznené časti textu v učebnici. Ide mi o dobrú známku a z časti mi naozaj ide aj o to, aby tú dobrú známku mal aj Kova, no môj hlavný záujem je úplne inde – v otázkach, čo mi ustavične prúdia hlavou.

A zvedavosť napokon vždy vyhráva. Aspoň v mojom prípade. „Keďže sa nemôžeme spolu rozprávať o Lukovi, čo povieš na rozhovor ohľadom inej osoby?"

Kova na malý moment odlepí zrak od toho čo robí, ťukne perom, aby ho zapol a vypol a následne si hlasno povzdychne. „A čo keby sme sa nerozprávali vôbec, alebo riešili len to, čo riešiť máme?"

„To by nebola zábava," zazubím sa a okamžite sa vystriem, využívajúc ten moment, čo sa predo mnou črtá. „Keďže je téma Luka také tabu, čo povieš na tému... Maddie?"

„Čo s ňou?" spýta sa ma Kova ľahkovážne, hlasom z ktorého nedokážem vycítiť takmer žiadne emócie.

„Ste si blízky, nie?"

Jedno myknutie plecom a nechápavý výraz, to je to jediné, čo mi Kova ponúka. „Pozri Emily," začne s prudkým výdychom, akoby sa snažil prihovoriť malému dieťaťu, čo nikdy nepočúva. „Som rád, že sa mi snažíš pomôcť s dobrou známkou. Naozaj si to vážim. Ale toto," rukou kývne medzi mnou a sebou. „Nie je začiatok žiadneho priateľstva. Nebudeme sa rozprávať o mojom nevlastnom bratovi, ani o Maddie a už vôbec si nebudeme pliesť náramky priateľstva. Som tu len kvôli dobrej známke."