Dangerous Love 2

12.kapitola

„Šťastný ten, kto je pevne odhodlaný brániť, čo miluje."

/Publius Ovidius Naso/

~

Moja myseľ neprestáva pracovať a analyzovať to, čo sa udialo pred pár minútami. Hra pokračuje, ľudia naďalej plnia hlúpe úlohy a odrazu stesnený priestor obývacej izby, napĺňa smiech šíriaci sa z každej strany. Len ja strnulo sedím a očami naďalej sledujem tmavý displej svojho telefónu, akoby sa čochvíľa mohol rozsvietiť s prichádzajúcou správou.

Prstami zvieram plastový obal, žmolím ho v ruke a nervózne si hryziem spodnú peru, ktorá sa mi stráca medzi zubami, takmer tak ako všetky triezve myšlienky.

Čo som to dopekla urobila ?

Netuším, čo cítiť, ako sa zachovať. Som rozpoltená a ani jedna časť mojej osobnosti, nemá poňatia, čo robiť ďalej. Možno som naozaj opitá a možno mi neostáva nič iné, len čakať, kedy konečne povolí to prisilné zovretie na mojom srdci, márne čakajúce na nejakú odpoveď.

Ale čo vlastne čakám? Tisíc otáznikov? Zmätenú otázku?

Ak po tejto noci ešte budem niekedy opitá, prvé, čo urobím je, že sa zbavím svojho telefónu a dám ho na starosť niekomu, kto ma raz a navždy zachráni pred týmito momentmi. Ako môžem byť taká hlúpa a nezodpovedná?

Keď sa po pár minútach opäť dostanem na rad a hrdlo fľaše ukáže priamo na mňa, bezmyšlienkovo siaham po vodke a zakláňam hlavu, podvoľujúc sa všetkému, čo so sebou prinesie nepríjemná chuť horkastej tekutiny. Alkohol sa mi totižto v danom momente javí ako lepšia alternatíva, než všetky tie úlohy alebo otázky, ktoré by ma mohli priviesť do ešte väčších problémov.

Som v takej nálade, že ignorujem dokonca aj Rowan, ktorá po piatich pokusoch o nejakú konverzáciu, radšej venuje pozornosť chalanovi, čo sedí vedľa nej. Nezazlievam jej to. Ja sama nedokážem odrazu vydržať vo vlastnej spoločnosti, s touto Emily, ktorá sa necháva ovládať strachom a všetkým, čo koluje v jej myšlienkach.

Možno sa k Lukovi tá správa ani nedostala.

Možno nejakou nadprirodzenou silou a mojimi tichými prosbami stroskotal signál a správa s krátkym vyznaním lásky, skončila v konceptoch.

Viem však, že sa mýlim a písmenka svietiace na displeji sú jasným dôkazom toho, že zázraky podobného typu vôbec neexistujú.

„Nie, keď som tu ja."

Paniku, ktorá sa pomaly derie na povrch v podobe mojich prudkých nádychov, preruší Kovov hlas. Ten s ľadovým výrazom na ostro rezanej tvári, stojí priamo za Maddienym chrbtom, zabodávajúc svoj pohľad do jedného z chalanov, čo sedia oproti nám so širokými úsmevmi na tvárach a s iskričkami v očiach, ktoré neveštia nič dobré.

„Je to len jedna nevinná pusa, Konstantin," povie odvážne jeden z nich a nech je jeho tón akokoľvek priateľský, tvári sa odmerane, ako keby Kovov hnev, bolo presne to, čo chce dosiahnuť.

„Povedal som, nie."

Iba kútikom oka si všímam ako sa Maddie vedľa mňa zamrví a ramená jej klesnú o niečo nižšie. Mám pocit, že som vytrhnutá z kontextu a netuším, čo sa deje, ale tá maličká triezva časť mňa sa neodváži otvoriť ústa a prerušiť napätú atmosféru, ktorá odrazu pohlcuje všetko a všetkých naokolo.

„Možno by si to rozhodnutie mal nechať na Maddie," zamumle ďalší, prilievajúc olej do pomyselného ohňa. „Ty si nechcel hrať. Ona chcela. Takže rozhodnutie je na nej."