Dangerous Love 2

21.kapitola

„Láska žije len z dôvery."

/Honoré De Balzac/

~

Neexistuje nič lepšie, ako ten blažený pocit, keď človek udychčaný, po dobrom behu, len tak padne do trávy. Oči mám zatvorené, tvár zaliatu ostrým novembrovým slnkom a úsmev na perách tak široký, že ma z neho omínajú líca.

„Kova mi hovoril, že mu pomáhaš s dejepisom," pípne vedľa mňa Maddie po krátkej chvíli ticha, ktorú obe trávime preťahovaním svalov na nohách.

S ťažkým premáhaním otvorím oči a konečne sa posadím, obracajúc na ňu všetku svoju pozornosť. Nevyzerá nahnevane. Nespája pery k sebe, nevraždí ma pohľadom a v strede čela nemá žiadnu vrásku. Naopak, ostražito ma sleduje, akoby na mojej odpovedi závisel celý jej život.

„Nuž áno," priznám a nesmelo si pritom odhrniem vlasy z tváre. Nemám žiadne výčitky, ani dôvod na to, aby som nejaké mala, ale predsa sa cítim neisto a netuším, čo od tohto rozhovoru očakávať. „Si nahnevaná?"

Maddie nadvihne jedno obočie a nechápavo pri tom pokrúti hlavou zo strany na stranu. „Prečo by som mala byť nahnevaná? Ja a Kova sme naozaj len priatelia..." pozrie pred seba a ďalšie slová vysloví takmer šepky, akoby sama pre seba. „...a nikdy nebudeme nič viac."

Poznám ten pocit, keď ticho dúfaš a veríš v niečo viac. Sama som to prežila. Možno preto veciam rozumiem a dokážem sa s tým, čo Maddie prežíva ľahko stotožniť. Sú to sotva mesiace, čo som zúfalo bojovala sama so sebou a so všetkými tými pocitmi, ktoré sa vo mne neustále kopili. Boli to mesiace plné kradmých pohľadov, neistých dotykov a túžbe po osobe, ktorá patrila niekomu inému.

Málinko sa nahnem a plecom narazím o to Maddieno, až kým jej pohľad opäť neskĺzne na mňa. „Ak ti to pomôže, Kova je z dejepisu naozaj dutý."

Maddie sa hlasno rozosmeje a obláčik obáv nad jej hlavou sa rýchlo vytratí. „To máš teda pravdu. Všetko mu ide takmer od ruky, v ostatných predmetoch je ukážkovým študentom, ale dejepis je naozaj jeho slabá stránka."

Som rada, že ten obrovitánsky úsmev na jej tvári je späť a preto jednoducho odbočím od témy a začnem horlivo rozprávať z cesty o prvej veci, ktorá mi zíde na um. Niekedy mi tu chýba Rowan. Jej hlasný smiech, hlúpe témy a ešte väčšie hlúposti, čo má v hlave. No potom sa pozriem na dievča vedľa seba, na jej úprimný úsmev, na to, že ma nevidí ako súperku, ale kamarátku a to prázdne miesto, ktoré tu na dráhach po Rowan ostalo, dýcha životom.

„Je tak neuveriteľne zlatá," ozve sa Wendy a jej piskľavý hlas je odrazu tak intenzívny, že sa na ňu dívame takmer všetky. Je to to posledné čo chcem, ale keďže so svojim kultom nasledovníčok stojí priamo nado mnou, ich rozhovor sa jednoducho nedá prepočuť. Nech po tom akokoľvek túžim.

„Na takú situáciu sa nedá pripraviť," pokračuje a vehementne pritom nemáva len rukami, ale aj displejom telefónu, ktorý každému vystrkuje popod nos. „Išla som iba vyniesť smeti a posledné, čo som čakala bolo, že stretnem Jennu Blair."

To meno mám vryté do seba tak hlboko, že naň reagujem takmer automaticky. Aj teraz sebou sprudka myknem, dúfajúc, že si to nikto nevšimol a srdce mi v hrudi naisto skolabuje. Nemôžem si pomôcť, hlavu mi okamžite zaplavia živé predstavy a otázky, ktoré žobrania o cestu von. Je to ako začarovaný kruh z ktorého niet cesty von. Pochybnosti. Strach. Neistota.

Čo robila Jenna u Luka doma? Prečo mi nič nepovedal? Prečo tomu nedokážem uveriť a zároveň tomu stále verím?

Otočím hlavu a môj zdesený pohľad sa stretáva s Maddie, ktorá ma na tvári vpísané číre prekvapenie. Nevie, že Luka a Jenna tvorili kedysi pár a preto mojej reakcií vonkoncom nerozumie.