The silent stories { SK }

13. chapter

Louise
Pri poslednom ťahu som sa pridržala rebríka, pretože som stratila rovnováhu. Zatočila sa mi hlava a oprela som sa o neho celým telom. Keď mi čierne škvrny pred očami zmizli, pozrela som sa na strop.
"Hotovo!" zakričala som do domu a zliezla z rebríka. Z pevnej zemy som sa ešte raz pokochala úžasnou prácou.  Na nos mi spadlo niečo ťažké, no tekuté.
Farba.
"Super..." poznamenala som ironicky a otrela si špičku nosa do chrbáta ruky, čím som len farbu rozotrela a tvár som mala viac špinavšiu.
Mama mi prišla pomôcť s farbami a rebríkom. Keď sa zohla po farbu, pozrela sa na mňa a zasmiala sa.
"Čo sa na mne smeješ?" frnkla som jej so špinavým, stále mokrým prstom do nosa a vyrobila jej na ňom podobnú škvrnu.
"He-e-ej!" utrela si nos a šťuchla ma do boku. Farbu zatvorila a odniesla ju dole. Zatiaľ som sa pasovala s rebríkom, ktorý som taktiež ako ona farby zniesla do garáže.
"Konečne sme to dorobili, čo?" poznamenala som zadychčane keď som rebrík opierala o stenu.
"No hej. Zajtra dojdu sťahováci a prinesú nábytok do tej tvojej izby."
Z garáže som smerovala do kúpeľne. V odraze som zbadala svoju ostro zarezanú sánku pokrytú jemnou vrstvou bielej. Nos bol výraznejšie zafarbený. Pousmiala som sa a zahladela do svojich očí. Výraz mi zvážnel, akoby ma odraz v zrkadle hypnotizoval.
Je nám vážne takto v dvojke dobre? Už nikdy to nebude rodina, len pár úlomkov, ktoré sa nasilu pozliepali aby nevyzerali tak zraniteľne.
Potriasla som hlavou a vrátila sa do reality. Pozrela som sa na svoju tvár celkovo.
Ihneď som hlavu sklopila a pozerala sa na svoje ruky, ktoré teraz pevne zvierali okraj umývadla. Zapla som silný prúd vody a už takmer zaschnutú farbu som zo seba zmývala. Najprv ruky, potom som si vyšúchala drsno tvár. Prúd som zastavila a dala tomu ešte jednu šancu. V odraze som videla svoj červený ksicht pokropený kvapkami vody.
Prečo mi tak rýchlo vždy sčervenie?
Teraz mi ladí s takmer vyblednutými červenými vlasmi. Mračila som sa a rozmýšlala, akú farbu si dám ďalšiu.
"Zas rozmýšlaš nad vlasmi?" pripojila sa mama a zmývala si bodku z nosa.
"Asi broskyňová," povedala som ako odpoveď. Chytila som si pramienok vlasov, stále upierajúc zrak do zrkadla a snažila som si predstaviť, aké by to bolo mať takú farbu na vlasoch.
"Že ťa to ešte neomrzelo..." poznamenala s úsmevom mama a odkráčala dole schodmi.
Musím myslieť na to, aby som spravila dojem na škole.
Aj keď... chcem spraviť dojem? Mám vôbec na koho?
Bude to teda broskyňová. Ešte dnes si idem po farbu.
Zafŕkané monterky som hodila do vane a bežala po batoh.
"Idem si kúpiť farbu!" zakričala som zhora na mamu a bežala po schodoch.
"Dobre, nebuď vonku dlho!"

Slúchadlá mi zapchali uši a smerovala som k najbližšej drogérií. K tej jedinej sa asi viem dostať. A k mojej novej škole.
Je to blbosť ísť na novú školu do posledného ročníka, ale nebola iná možnosť.
Prechod.
Zastavila som a oprela hlavou o semafor. Chytila som sa za zápästie. Ešte to celkom bolí. Odhrnula som si mikinu aby som odhalila nechutnú modrinu, ktorá sa mi už našťastie hojí. Ihneď som ju zakryla, pohľad na ňu nebol ako tak príjemný. Z tašky som si vybrala čiapku a po ceste cez prechod som si rozpustila z uzla vlasy. Neporiadok čo som mala na hlave som zakryla jednoduchou šedou bavlnenou pokrývkou, ktorú mám už hádam večnosť a zabočila na rušnú ulicu. Ešte som si ponaprávala čiapku na hlave tak, aby mi zakryla aj uši. Oproti mne išlo veľa ľudí, no spomedzi nich som si všimla len jedného. Chalan, ktorý síce okolo mňa preletel, no bola to ako večnosť. Svoje kučery zakryl podobnou čapicou ako ja a hodil na mňa prekvapený, takmer zvedavý pohľad. Išiel okolo mňa tak blízko, že sme takmer do seba narazili, no stretli sa nám okrem pohľadov aj ramená. Keď ma obišiel, ani sa za mnou nepozrel. Jasné že ja za ním áno. Narazila som do niekoho, kým som nedávala pozor na cestu. "Pardon..." zamrmlala som, aj keď to dotyčný určite nepočul a zamierila som do drogérie. Opantaná tým zvláštnym chalanom. Na ňom niečo bolo. Celý bol odetý v tmavých farbách, a jediné, čo na ňom nebolo čierne boli tie jeho tmavozelené ťažké oči.
Horko ťažko som našla farby na konci obchodu. Bolo ich tam veľa, no hľadala som práve tú broskyňovú. Mala byť vedľa modrej. Prázdne.
"Okej, plán bé..." zašomrala som si popod nos a chytila sa za popruhy na batohu. Zobrala som čiernu a sivú farbu. Len tak, automaticky. Bez rozmyslu.
Trochu mi to pripomína toho chalana.
Smerovala som k pokladni.
Vyzeral byť taký utrápený. Teda... nebolo to na ňom vidieť, ale bolo to z neho cítiť. Zvláštna energia cezomňa prešla keď sa o mňa obtrel plecom.
A pohľadom.
Hmm. Aj tak ho už neuvidím tak načo básnim.
Vlastne takto to robím o každom chalanovi, ktorého vidím a pozdáva sa mi. Rozmýšlam o ňom ešte pol hodinu.
Vyložila som farby na pokladňu a čakala, kým sa dostanem na radu. Cez cestu som videla pár, ktorý sa držal za ruky, neskôr sa začali olizovať ako keby si niečo v tých ústach hľadali.
"Fuj," povedala som potichu aby to nikto nepočul a začala som vyťahovať peňaženku.
"Dvanásť šesťdesiat," povedala so žuvačkou v hube teta za pokladňou a ja som jej šesťdesiat centov začala dávať v drobných, naozaj drobných peniazoch.
"Nemáte niečo väčšie?" Spýtala sa otrávene. Pokrútila som hlavou a drobáky jej vyložila na misku. Pokrútila očami a peniaze šupla do kasy.
"Keď vás to nebaví tak načo tu dočerta robíte?" spýtala som sa jej a bez odpovedi som zobrala veci a odišla.
Neznášam, keď sa takto predavačky správajú. Musela som jej volačo povedať.
Vyštartovala som nasraná z predajne až som (znova) do niekoho narazila.
"Prepáč, si okej?" Povedal neznámy a chytil ma za rameno. Bol to milý blonďáčik s nebovo-modrými očami.
"Hej, prepáč že som tak do teba narazila..." povedala som jednoducho a chystala sa na odchod.
"Počkaj! Teba som tu ešte nevidel..." riekol a postavil sa predo mňa aby mi zabránil v odchode, vypätý ako rytier v boji.
"To bude tým že som nová. Prepáč ale ja sa ponáhľa..."
"Keďže si nová tak nemáš tu asi moc priateľov čo? Pomôžem ti. Ja som Zach. A ty?"
Nastrčil mi ruku a vyceril rad zubov. Čo to robí? Prečo sa so mnou baví? Nepotrebujem jeho kamarátstvo.
"A ja sa fakt ponáhľam. Nazdar... Zach." Povedala som prísne a obišla ho. Niečo po mne zakričal, no ja som ho cez hudbu v ušiach už nepočula.

Celú cestu som nad tým chalanom rozmýšlala. Podľa toho čo hovoril to bude jeden z tých, ktorý sa tu s každým pozná. Teba som tu ešte nevidel. Ten tu potom aj dlho býva. A podľa bundy s nápisom Bardonská stredná je z tej školy ako ja. Teda z tej, do ktorej tento rok mierim. A podľa toho ako chcel nasilu vedieť moje meno a spoznať sa so mnou znamená, že je sukničkár. A že mu to randenie aj vychádza. Vyzeral tak... neviem. Pekne? Taký na mňa moc pekný. A zdá sa mi, že tie oči boli až moc modré. Buď má potetované oko alebo čočky. Alebo je volajaká výnimka prírody. Neviem, čo je zač, ale jedno viem určite.
My si teda nesadneme. A určite ešte v tomto mojom stredoškoláckom živote zohrá veľkú rolu.