The silent stories { SK }

7. chapter

Louise
Sama som došla domov a tašku od nervov hodila do rohu.
"Ah!" Zrúkla a zaťala päste. Hodila som sa na posteľ a mlátila som perinu. Vyhŕkla mi slza, ktorú som zotrela do plachty. Potom som to predýchala tak, že som vypila pol litra vody. Keď som bola kľudná, posadila som sa a prešla si galériu. Hľadala som nejaké dôkazy.
Tam!
Zachova koženná taška. Priblížila som na tašku aby som vybádala, čo bolo jej obsahom. Áno, bola tam aj tá zbraň, ale aj nejaký foťák. Taký digitálny, no moc som z neho nevidela. Len viem, že dotyčný si berie techniku zo sebou, takže preto nosí zo sebou aj auto. Neviem, či Zacha niekto vozí alebo si vybavil vodičák."Ach bohaaa!" Zvalilasom sa na posteľ a mobil hodila do vankúša. Do mysle sa mi predral Nathan.
Ako povedal, že si ma zastane.
Ako povedal, že začínam byť pre neho niečo viac.
Ako sa ma dotýkal, hoci to bolo obyčajne normálne.
Ako sme sa zadívali na pery toho druhého za rohom maštale.
Ako krásne voňal aj bez nejakej kolínskej.
Stop.
Stop stop stop stop stop stop stop.
Stačilo.
Zas budem fantazírovať o chalanovi, potom mu poviem že čo cítim a tým pokazím celé naše kamarátstvo?
Nie. Už sa mi to pár krát stalo a nemienim to sklamanie opakovať.
Hlavne keď som v takomto... stave.
Nemôžem si privodiť ďalšie sklamanie. Proste budem ticho čušať ako to robím už niekoľko rokov.
Našťastie takéto myšlienky mi prerušilo vibrovanie mobilu.
Správa.

Po takomto ťažkom dni si každý poloautista potrebuje oddýchnuť. O 5 minút som pri tvojom dome.
-N

Srdce mi vyskočilo od nadšenia až do krku. Mobil som si pritlačila k hrudi. Potom som vystrašená vybehla a skontrolovala sa v zrkadle.
Celkom vpohode.
Ehm... Louise? Čo to tu stváraš?
Nehovorila si si niečo?
Dopekla. Zobrala som si batoh a zbehla dole.
"Kam ideš?" Spýtala sa ma mama pri vchodových dverách.
"Von s Nathanom. O deviatej najneskôr, viem. Pa," odrapotala som ako básničku, dala jej pusu na líce a vybehla pred vchod. Keďže tam este nebol, sadla som si na schody.
Prvý krát som vonku bez spoločnosti a nemám slúchadlá v ušiach. Poobzerala som sa, no hudba ma zas zmohla. Začala som si pospevovať.
"Why'd I have to be such trouble to please, It wouldn't be me, oh if it was easy, if it was easy..."
"Takže počúvaš Metric?" Pošepol mi zo strany, ani som si ho nevšimla prichádzať.
"Tak trochu..." povedala som ako som vstávala, no viacej sa mi hodilo na túto situáciu slovo kinda z angličtiny.
"Poď, musím ti niečo ukázať," chytil ma za ruku a viedol ma uličkami. Vôbec mu to asi nevadilo, že moja ruka sa potí od nervozity a že ten pocit, že mám spotenú ruku mi dával ešte väčší pocit nervozity. Išli sme, akoby bolo normálne, že nie sme pár a držíme sa za ruky.
Ale vieš čo?
Srať na stereotypy. Je to super aj bez takých zbytočných stresov takže sa hoď do pohodičky, ukončila som vnútorný boj sama so sebou a zrazu sme zastali.
"Teraz pôjdeme cez les trochu do kopca," poznamenal a pustil ma. Svah bol moc strmý na to, aby sme sa držali za ručičky.
Kebyže mám vymenovať jedného chlapa, ktorý sa tak aj správa a aj vyzerá ako skutočný chlap, bol by to Nathan.
Príde mi celkom chlapský ale tým krásnym spôsobom.
Nie tým spôsobom, ktorý smrdí pivom, futbalom a neverou.
Tým spôsobom, ako má vlastnú autentickú vôňu (okrem čokolády sa pridala aj vôňa ohniska), vlastný štýl obliekania a celkovo mi odtiaľto pripadal ako chlap.
Neviem prečo z pozície pod jeho riťou, nepýtaj sa ma.
Videla som, že sa kopec končil. Na vrchu sa Nathan chytil stromu a mňa vytiahol.
Bolo to... krásne.
Prírodu som veľa krát videla, ale tuto sa predviedla v plnej kráse.
Už z dialky som vedela, že ideme niekde k vode. No nie len k vode, k celému vodopádu. Doslovne. Stáli sme nad vodopádom. Vlny si o nás šepkali a zvali nás pozrieť sa na toto okolie.
"Je tu tak príjemne až mi brní celé telo," povedala som a zhodila si tašku.
Pozrela som sa dole vodopádom, bolo tam menšie jazierko.
Aj on si dal dole ruksak a postavil sa vedľa mňa.
"Bojíš sa výšok?" Spýtal sa ma a viac sa ku mne priblížil, aj keď to už asi viac nešlo.
"Nie, ale milujem ten adrenalín." Ak je adrenalín nehmotné slovo, neviem, ako som ho teraz dokázala vdychovať. Akoby vzduch bol ťažší na dýchanie, no o to lepší na pocit. Vyzliekla som si mikinu, potom nohavice a tričko. Nebola som moc pyšná na moje srdiečkové nohavičky, no nemala som na výber. On zopakoval moje vyzliekanie, aj keď asi ešte netušil, o čo ide. Chytila som Nathana za ruku a stisla ju.
"Skočíme."
"Čo si sa zbláznila?" Povedal a vypleštil na mňa oči, no ja som len pozerala na jazierko.
"Raz..."
"Si robíš srandu..."
"Dva..."
"No do riti..."
"TRI!" zakričala som a Nathan tiež skočil, aj keď proti tomu dosť bojoval. Vo vzduchu som začala kričať a Nathan taktiež. Kriky až utlmila voda, v ktorej sme skončili. Začala som ako besná odhŕňať rukami vodu, čím som sa dostala až na hladinu. Nathan tam bol prvý.
"Ja ťa zabijem," povedal udýchane a ja som so smiechom vykašliavala vodu.
"Keď sama nezomriem, vpohode," donútila som ho zasmiať sa tiež a potom som ho ofŕkala. Teda... skôr zavalila ďalšou vodou. Vrátil mi to, a tým si podpísal svoj ortiel. Spravila som rukou tsunami, no zrazu ho nebolo. Až som zrazu cítila pod nohami jeho ramená a už som bola vo vzduchu. Zhlboka sa nadýchol a nosil ma.
"Juhuuu!" Zakričala som a mávala päsťami do vzduchu.
"Au revoir," povedal po mojom rodnom jazyku a vyhodil ma z pliec dozadu do vody. Do tej studenej vody, z ktorej behal mráz po chrbte. Vynorila som sa pri ňom, dosť dosť blízko. Približovala som k nemu hlavu. On to pochopil a zopakoval môj pohyb svojou hlavou. No ja som ho ošpliechala a vybehla z vody.
"Au revior!" Zakričala som za seba a vybehla po kopci za ruksakmi. Vybrala som si tričko, mikinu a nohavice a mikinou som sa poutierala. Keď som bola oblečená, pozrela som sa do jazierka. Nikto tam nebol.
"Kde si?" Zašepkala som. Na bruchu som pocítila tlak a zrazu som bola vo vzduchu.
"Pusti maaa!" Kričala som a kopala nohami. Keď tak urobil, otočila som sa na neho. Okrem nádherného úsmevu sa mohol aj pýšiť postavou. Síce nemal tehličky ako polovica chlapov na tejto zemy, no určite mi to nevadilo.
"Ty sa bojíš výšok?" Spýtala som sa s hravým úsmevom a naklonila na bok hlavu.
"Nie, ja sa ničoho nebojím," povedal hrdinsky. Zasmiala som sa a vyžmíchala z vlasov vodu. On zatiaľ prešiel ku svojmu batohu. Kým sa obliekal, mala som čas na premýšlanie.
Toto bol zatiaľ najzaujímavejší deň môjho života. A kto za to mohol?
Nathan.
Som neskutočne rada, že som ho stretla. Nikdy som sa necítila viac lepšie, zmätene alebo vystrašene naraz, než v tomto momente. Pretože on toto všetko so mnou robí. Pri ňom som konečne zobudená.
Pri ňom som živá a aj živá chcem zostať.
Natiahol si mikinu cez hlavu a pozrel sa mi tak hlboko do duše, že by som ho najradšej pobozkala.
Ale... prečo nie?
Rozbehla som sa oproti nemu a chytila ho rukou za bradu. Jemne som tisla moje pery oproti jeho mäkkým, a aby som sa neodtiahla, priložil si ruku na môj pás. Prešiel rukou cez moje mokré vlasy, no zasekla sa mu, takže sa musel pozrieť.
"Sakra..." pošepkal a ja som sa zasmiala nejakým divným tulením smiechom. Ruku som mu z vlasov vytiahla a hneď na to ju dal k mojej tvári.
"Som taký šťastný," povedal potichu a pri poslednom slove sa mu zlomil hlas.
"Aké máš svetlo?" Spýtala som sa o čosi hlasnejšie a prehrabla mu vlasy.
Pozrel sa na svoju ruku.
"Takú, ktorú som nevedel pomenovať u teba. Tmavomodrú." Polichotilo mi to.
Ja som vtedy presne vedela čo je to za pocit. A som rada, že ho so mnou zdiela.

•••

Nathan
"Prosím, nehovor že som iba ja s takým divným menom," zasmial som sa, keď cez ticho sa ozvalo slovo Branda.
"Um... nie. Ja mám zložité priezvisko," povedala a nadvihla nám spojené ruky k oblohe. Tráva nás šteklila všade kde sa dalo.
"Povedz," otočil som z hviedznej oblohy pohľad na ňu.
"Dobre. Volám sa Louise de la Croix," riekla s francúzskym prízvukom a ja som sa uchechtol.
"To je nejaký jazykolam alebo čo?" Poznamenal som so smiechom a ona ma buchla po hlave.
"Ticho Branda!" Začala sa aj ona smiať a vypúšťali sme naše smiechy hviezdam. Aby sme ich nimi naplnili energiou a aby pre nás viac svietili.
"Ako to je? Louise de la Croiché?" Snažil som sa zopakovať slová po nej, no ona pokrútila hlavou.
"De la Croix," pozrela sa mi do očí a ja som zvraštil obočie.
"De lá Crois" povedal som francúzskym prízvukom.
"Hej presne. Už si mohol rovno povedať Croissant," obrátila hlavu na hviezdy. Asi kontrolovala, či svietia viac.
"Dobre, croissant," odpovedal som a tiež som skontroloval naše hviezdy.
"Dobre, Branda."