The silent stories { SK }

2. chapter

Louise
Gramofón?
Vážne ho počujem?
A prečo tancuje na slaďák?
Slabo som pootvorila viečka a videla som, ako ten psychopat tancuje. Ale s volačím v ruke.
Žmúrila som, no nevidela som dobre.
Potom sa otočil a ja som rýchlo privrela oči. Keď som sa jedno oko znova poodvážila otvoriť, videla som nejaké hompáľajúce sa nohy.
Tancuje s figurínou?
Pozrela som sa vyššie.
Nie, nie nie nie nie...
Nebola to figurína.
Bola to Casey.
MŔTVA CASEY!
"Oh nie..." stukla som a dovracala sa. Hneď si ma všimol a Casey hodil na podlahu.
"Vporiadku? Ešte neumieraj. Mám s tebou pár projektov, ktoré musím nafotiť, tak mi vydrž," hladil ma po vlasoch a ja som sa jeho obrej ruke uhýbala.
"Vracala som z vás vy úchylný zvrhlý psychopat. Čo to... Casey...?!" Nevedela som nájsť slová, lebo som sa pozerala na vyblednutú Casey so zaschnutým rezom cez hrdlo. Vyšla mi slza z oka, aj keď som ju nemala rada.
Viacej ma štvalo že som s takým úchylom zavretá v jednej miestnosti.
"Oh tá... pekná že? Hrozne po mne išla. Aj mne sa páčila. No ako model bola neskutočná. Už pri tretej dávke skončila." Pokrútil hlavou. Mala som chuť pozbierať všetky moje časti, ktoré sa mi rozpadli, rozliali po zemy, zdvihnúť sa a nakopať mu prdel.
"Veď vás nájdu. A Zacha tiež. A pôjdete do basy. Moja mama a Nathan sa už určite o mňa boja," zavrčala som na neho, no on sa ani nehol.
"Jasné. Ten tvoj frajerík ťa má v prdeli a kým zistí, že volačo sa stalo, budeš zakopaná pod zemou," pousmial sa až ma striaslo.
"A tvoja matka... tá sa na nič nezmôže. Hm aká škoda," zasmial sa a odišiel odomňa.
"Tak či tak by som umrela..." zafrflala som a možno som nemala. Tým som pritiahla jeho pozornosť.
"Ako to myslíš tak či tak?" Priblížil sa o pár krokov a postupoval pomaly. Možno si myslí že mám ebolu alebo čo.
"Nič vás do toho," chladne som odsekla.
Nič z toho som nemala hovoriť.
Nič.
A nemala som mu vzdorovať.
Inak by sa to, čo sa stalo, vôbec nestalo.
"Takže ťa donútim."
Zo zeme ma zdvihol. Trochu mi poodlepil nohy, no sťahoval mi gate.
"Nie nie prosím nie..." plakala som, kričala som, kopala som, no nepomáhalo nič. Boli to iba výkriky do temnoty.
"Neboj, som v tom dobrý," zákerne sa usmial a stiahol mi nohavičky. Ani som sa nenazdala a jeho hlava bola zapichnutá medzi mojimi nohami.
Kompletne, na totálku som sa rozplakala.
Toto sa nemalo stať.
Potoky sĺz mi tiekli a ja som nic necítila.
Bože, tak moc som chcela aby sa mi to nepáčilo.
Potom som si spomenula na mŕtvolu a zahnala som všetko vzrušenie.
"Čím skôr sa urobíš, tým skôr to budeš mať za sebou," šomral mi do rozkroku.
Tuho som privrela oči. Veľmi tuho.
Myslela som si, že sa ocitnem niekde inde. Že to bude len nočná mora. Prekliata nočná mora.
Ale nie. Stále som tam bola, na studenej dlážke, cítila som všetko.
Všetko.
Chcela som na totállu umrieť.

•••

Nathan
Nebola už celkom dlho v škole.
Kde je?
Žeby ju Clark...
Nie. To sa nestalo.
Musím sa ísť jej mamy spýtať. Idem ihneď pozrieť, či je doma.
Dobehol som čo najrýchlejšie k jej domu, skôr ako mňa dobehli temné myšlienky typu čo sa jej asi stalo.
Búrlivo som zaklopal na dvere domu. Otvorila jej matka.
Vyzerala zraniteľne. Oči červené od plaču, ktoré prekrývali kruhy pod očami. Bola trochu strapatá, no nezazlieval som jej to.
Dúfam že som neprišiel neskoro.
"Dobrý deň, je Louise doma?" Je to primitívna otázka a viem aj odpoveď, ale nejako musím tú konverzáciu začať.
"Nie už... už dva dni nebola a ja... bože," rozplakala sa a tvár si zakryla dlaňami.
"Poďte sem," objal som ju a hladil po chrbáte. Ona len plakala a plakala a smrkala do môjho svetra.
Keď sa ukľudnila a ja vnútorne tiež, riekol som:
"Počúvajte. Asi viem kde je vaša dcéra. Idem rovno tam. A vy volajte políciu, nech idú na farmu Prescotta."
Snažila si to zapamätať. Keď mi kývla na súhlas, rozbehol som sa.
Som tam za pätnásť minút. Behom možno za desať.