The silent stories { SK }

6. chapter

Nathan
Tak sme išli do školy ruka v ruku.
Bolo to... zvláštne?
Nebol som na toto zvyknutý, pretože väčšinou som od ľudí čo najďalej a teraz som jednu pobozkal.
Ale keď mi prevrátila celý svet naruby, hádam to nevadí, no nie?
Ešte že mám dobré reflexy, lebo sa jej zatočila hlava a druhou rukou som ju podoprel pod ramenami.
"Si vpohode? Napi sa," vyťahoval som fľašku z tašky, tak sa poslušne napila a vydala divný zvuk medzi vzdychnutím a stonom. Kývla na znak vďaky a vošli sme do školy.
"Pozri, potrebujem od teba volačo," povedal som jej polo zachrýpnuto a odkašlal si.
"Potrebujem posledné číslo do číselnej kombinácie Zachovej skrine. Už mám prvé tri- 26, 5, 27 - a ty môžeš ísť vyskúšať to posledné. Dám ti malý stetoskop do tašky," povedal som a pchal som jej miniatúrnu medicínsku pomôcku medzi zošity.
"Dobre, spravím to cez Clarkovu hodinu."
Spomeň čerta a išiel oproti.
"Ahoj Louise, Nathan... Louise, už máš nejaké fotku do fotosúťaže?" Stál s rukami spojenými za chrbátom.
"Už čoskoro budú pán učiteľ," odpovedala s úsmevom. Na Clarka volal riaditeľ.
"Montgomery, prosím poďte do mojej kancelárie." Clark sa na nás pozrel, mykol plecami a išiel tam, odkiaľ prišiel.
"Montgomery? Monty?" Spýtala sa s posmechom v hlase Louise.
"Nuž... nie každý môže mať meno ako ty, Croissant," usmial sa ako sme sa predierali chodbou.
"Sklabni Branda."

•••

Louise
Počas hodiny sa začali búrlivo Clark a Nathan rozprávať. Ja som počas toho len tak medzi zuby precedila, že idem na toaletu, a už som čoskoro stála pred Zachovou skrinkou.
"Čiže 26.....5.....27...." otáčala som kolieskom a následne z mikiny vytiahla stetoskop.
"Okej tak schválne, či to funguje," povedala som si sama pre seba a priložila vec na počúvanie srdca tesne pod koliečko s číslami.
Veľmi pomaly som s ním otáčala, až naraz....
Cvak!
Skrinka bola otvorená.
Stetoskop som ihneď schovala. Keby ma s ním niekto vidí, myslel by si, že mi šibe.
Odhrnula som si z tväre strieborné pramienky vlasov a pozerala na podivnú skrinku.
Na dverách mal nalepené zrkadlo a vedľa fotku seba ako sa usmieva.
"Hádam si nenacvičuje falošný úsmev?" Pokrútila som hlavou a zahladela sa na svoje vlasy v zrkadle.
Už mi začínala šedo-čierna farba odrastať a korienky som mala hnedé.
V obsahu skrinky boli rôzne ďalšie psycho papieriky. Všetky som si nafotila. Až na jeden.
Práve som držala v ruke svoju fotografiu.
Čiže Nathan má v tom určite prsty. Zozadu bolo napísané:

Ona je ďalšia...

Doprdele.
Čiže Zach je nebezpečný.
A teraz som si na 100% istá. Našťastie dnes nebol v škole.
Ďalej som si tam všimla telefón.
"Zach má druhý mobil?" Pootáčala som ho, no nič na ňom zvláštne nebolo. Zapla som ho, no mal tam kód.
"Doprdele Zach..." povzdychla som si a mobil hodila do vrecka mikiny. Bežala som naspäť do triedy, popri tom som sa potkla.
"Au!" Zakričala som, lebo popri páde mi Zachov mobil vypadol, pichol mi do oka a navyše sa mu rozbila obrazovka. Jednou rukou som sa chytila za oko a druhou som si pomáhala vstať. Mobil som schovala a teraz o čosi pomalšie som mierila do triedy. Zrak som sklopila, no aj tak si ma Clark nevšímal. Stále sa s Nathanom hádali, no chvíľu potom učiteľ hádku zakončil.
"Dobre dobre. Nechajme to na neskôr. Teraz sa musíme učiť."
Kým vysvetloval učivo, pozrela som na Nathana a kývla. On sa usmial, no všimol si, že si až pridlho držím oko a úsmev mu zmizol.
"Potom ti poviem," mimikovala som slová perami úst a obrátila pohľad na Clarka.
Aj on si to všimol.

"Takže už len traja mi nedali fotky. Frank, Nathan a Louise. Stále na vás čakám," povedal a usmial sa. Snažila som sa odísť medzi prvými, no Clark ma zastavil.
"Počkaj, potrebujem sa porozprávať."
To ale nečakal, že Nathan bude stáť hneď vedľa mňa.
"Nathan, ty môžeš ísť," povedal nervózne Clark.
"Ja viem že môžem," prekrížil si ruky na hrudi a oprel sa asi o meter ďalej o lavicu.
"Ehm... čo sa ti stalo s okom?" Povedal jemne a natiahol ruku k mojej tvári.
"To nič... šmykla som sa na záchodoch a narazila som o umývadlo."
Fakt Louise? Nič lepšie ťa nenapadlo?
Ah pre kristové Ramy.
"Ale umývadlá sú gulaté na tejto škole..." zmätene sa zahľadel do zeme.
"No ani ja neviem ako sa to stalo," napäto som sa zasmiala. Vykročila som z triedy. Nathan za mojím chvostom.
"Poďme von," zavelila som a chytila ho za predlaktie.
Ocitli sme sa neviem akým spôsobom na streche školy.
"Tu je mobil," podala som mu šrot s rozbitým sklom.
"A áno. Spadla som a mobil sa mi rozbil. A... pichla som si s ním do oka..." zahanbene som hrabala štrk špičkou topánky. No on mobil len hodil do vačku a ruky položil na moju tvár.
"Nebolí?" Riekol potichu a jemne mi prstom prešiel po opuchnutom viečku.
"Už len trochu..." pousmiala som sa. Vadil mi jeho ustráchaný výraz na tvári, tak som mu vtisla bozk na pery.
"Pokoj, nič mi nie je," potiahla som mu čiapku tak, aby mu zakryla vrásky na čele.
"Tak ti na to nič dáme ľad. Poďme k tebe."

•••

"Myslíš že to funguje?" Neisto som sa ho pýtala tisnúc si na opuchlinu mech s mrazenou zeleninou.
"Hádam hej. Keby nie, aspoň ti uvarím dobrú polievku," žmurkol a ja som si sáčok na chvíľu dala dole. Mrzlo mi líce.
N

a chvíľu, fakt len na chvíľu som sa zamyslela, no očividne to moju žiaru dosť ovplyvnilo. Nathan si všimol moju skrytú zmenu nálady.
"Mávaš úzkosti?" Podišiel ku mne o krok a ja som zeleninu položila na linku.
"Dá sa to tak povedať," pousmiala som sa a pozrela do zeme, no nemohla som ani bulvou hýbať, oko ma neskutočne bolelo aj keď som to nedala najavo.
"Z čoho?" Ustarane sa mi pozeral do očí. V tej chvíli som mala chuť mu padnúť do náručia a plakať, plakať dokým ma jeho čokoládová vôňa neuspí a ja by som spala v jeho náručí navždy.
"Zo seba," povedala som viac odmerane než som chcela. Kúsal si vnútro úst.
"Poď," chytil ma za ruku a viedol hore schodmi. Tam ma postavil pred zrkadlo. Ihneď som zrak odvrátila.
"Pozri sa na seba," prikázal a aj proti mojej vôli som tak urobila.
Oči som mala prepadnuté únavou, líca stále nebezpečne zarezané, no bez smiechu boli ako dva zvädnuté kvety. Pery som mala popraskané a ako balzam som použila svoj jazyk.
"Vyzerám strašne. A to nie je všetko," hrnuli sa mi slzy do očí ako som zo seba zhadzovala tričko, ďalej nohavice a zostala som len v spodnom prádle.
"Som odporná," povedala som na svoju takmer nahú postavu. Nathan si ma premeriaval. Skenoval ma a ukladal si moju vyzáž do svojej pamäti. Prečo?
"Viem že si to myslíš. Ale chcem, aby si mi verila. Ver mi, že nie si odporná. Možno nie si Miss roku 2017, ale som si istý, že nie su odpudivá ani hnusná."
Vyrazilo mi to dych. Ani neviem prečo, čakala som, že povie podobnú úžasnú vec.
"Prisaháš?" Pozrela som sa mu do očí cez zrkadlo.
"Na všetky naše hviezdy."
Otočila som sa a moje navlhčené pery som si nechala ohrievať tými jeho. Keďže nebolo fér že len ja som bola v spodnom prádle, vyzliekli sme aj jeho. A bozky boli čoraz vášnivejšie. Vášen prechádzala z našich sŕdccez žili až do pier.
Vtedy bolo všetko vporiadku. Boli sme len my dvaja a mali sme všetok čas na svete.
A naše hviezdy na nás dozerali, aj keď ich slnko schovávalo.
A všetko bolo v úplnom poriadku.