The silent stories { SK }

8. chapter

Nathan
"Sakriš, takže vy ste mali vintage auto ktoré si nabúrala," snažil som sa pochopiť Louisinu situáciu so starými sutami a popri tom som gestikuloval rukami, akoby som slová triedil zo sekcie nepochopené do vysvetlené.
"Presne. Neviem teda, či sa mi páčia alebo sú to len výčitky svedomia. Ale našťastie som prežila. Na to že som bola šesť ročná vodička, celkom vpohode. Pár škrabancov a zanesené pľúca z prvej búračky, ale to sa asi stane pri každej. Aj pri tej nešťastnej druhej," povzdychla si a smutne sa do toho usmiala. Nahla sa a perami a jazykom vyhľadávala slamku. V tom istom momente mi čašníčka priniesla capucchino. Kývol som jej na znak vďaky a ona spokojne odišla.
"A ty si ako prišiel k vareniu?" Spýtala sa ma a lakťami sa oprela o stôl.
"No, keď som bol v detskom domove po prvý krát, nemal som tam kamarátov, tak som sa išiel hrať s hračkami. A keďže som ich videl prvý krát v živote som nepoznal tie stereotypy, alias som nevedel, ktoré sú chlapčenské a ktoré sú dievčenské. Tak som prišiel ku kuchynke. Robil som tam pre ostatné deti absurdity, no z môjho pohľadu som sa stal na tých pár minút šéfkuchárom. Až dokým sa mi nezačali smiať a šikanovať ma. V decáku nemám doteraz kamošov a aj mi to tak vyhovuje. Nepotrebujem si zháňať nasilu nejaké toxické vzťahy," pozeral som sa na vír v káve, ktorý som tvoril lyžičkou. Hypnotizoval ma.
"Som rada, že aj napriek tým deťom si sa toho nevzdal. Varíš úžasne, aj mama to hovorí," pousmiala sa a stisla mi dlaň, ktorú som mal položenú na stole. Tým si jej oči vyžiadali moju pozornosť. No tie sivé lesklé obláčiky mali zas svoju pozornosť niekde inde.
"Je tu Zach," povedala vážne a ten úsmev zmizol znova za bariéry jej srdca, ktoré sa skladajú z výhovoriek a falošných úsmevom, na oklamanie okolia. Ale mňa nikdy neoklame.
"Idem za ním," vstávala.
"A čo mu chceš povedať?!" Zhrozil som sa. Nechcem ju pustiť. Možno je tu dosť ľudí ale Zachovi svedkovia nevadia.
"Hocičo. Štve ma, že zatiaľ sme prakticky nič nezistili," a už jej nebolo.
Otočil som sa a sledoval ju. Zach si nervózne poklepkával nohou, ktorá mu búchala o koženú sedačku. Ruky mal zopäté a pozeral z okna.

Louise
"Nechcem ťa vidieť," bola jeho odpoveď na moje čau.
"Na koho tu čakáš keď si taký nervózny?" Začala som trochu zostra a úprimne, ale chcem z neho vydolovať čo najviac.
"Nie som nervózny. A na nikoho nečakám. Staraj sa o seba," bol celkom odmeraný. Myslela som si, źe chalani na hádky zabúdajú rýchlo.
Ale vlastne on nie je celkom normálny. Vedľa seba mal otvorenú tašku.
"A čo ty, ha?"
Do tej tašky bolo vidieť.
"Vy s Nathanom teraz chodíte alebo čo?"
Mal ju mať pravdepodobne zavretú, no nemal. A ja som videla jeho tajomstvo.
"Také zlaté že debil si našiel rovnakè indivídum ako je on."
Bola to zbraň.
Oceľ sa leskla vo svetle vonkajška.
"Nie, nechodíme spolu," odvrátila som na neho zrak. On.... má.... pri..... sebe.... zbraň..... do riti.
"Nie je to predsa tvoja vec, staraj sa o seba," zopakovala som jeho frázu a očividne ho to naštvalo, čož by som v porovnaní s jeho obsahom tašky nemala robiť. Akoby mi čítal myšlienky tú tašku zavrel.
"Stále ti nepoviem, na koho tu čakám," povedal už pokojnejšie.
"Nevadí, my to uvidíme." Obrátila som pohľad na Nathana a ten mal na sebe ustaraný výraz.
"Nie, dotyčnému som už napísal, že vy dvaja tu sedíte tak by ste si mohli volačo domýšľať," povedal mrzuto, ale nie naštvane. Skôr to znelo, ako keby bol naštvaný na niekoho iného než na mňa.
"Takže očakávaš dievča a nechceš, aby sa rozšírili klebety?" Viem, že očakáva chlapa, už z jeho vety bolo vidieť že rozpráva v mužskom rode, ale snažila som sa nejak uľahčiť atmosféru. Vytváral takú nepríjemnú náladu, až mi zovieralo žalúdok.
A možno to bolo tou zbraňou?
"Nie, nečakám dievča. A vy dvaja nemáte na to vytvoriť klebety aj tak."
Presne to som si myslela aj ja.
"Ty si tu jeden z tých bohatších rodín, nie?" Spýtala som sa opatrne.
"Hej, ak nevieš, moja rodina vlastní školu a niekoľko ďalších oblastí. Túto cukráreň, pár pozemkov a opustených fárm..." pri poslednom sa zasekol a nie a nie dopovedať vetu. Opustených fárm?
"Prečo zrovna farmy?"
"Ja neviem, dobre? Môj tatko s tým volačo robí, mňa do toho nič nie je," takže opustené farmy sú miestom, kam musíme ísť. Pretože na jednej niečo skrýva aj keď sa snaží klamať.
"Pokoj, len som zvedavá."
"Tak nebuď. Frajer ťa už čaká. A mohli by ste vypadnúť, ja tu nebudem čakať tri hodiny kým sa odpakujete niekde na depresívne miesto a budete sa tam muchlovať..."
"Stačilo povedať že chceš, aby sme odišli," povedala som rázne a odišla.
"Hej Nathan, ideme. Musíme niečo riešiť," povedala som a dala pod šálku peniaze. Vyrazili sme preč bez toho, aby sme si toho blonďáka vôbec všimli.