The silent stories { SK }

4. chapter

Nathan
A čo. Tak pôjdem za Zachom sám.
Viem, že vypomáha s Casey v školskej knižnici. Zamieril som tam a rozvalil som dvojkrídlové dvere. Zach práve niečo ukladal na stôl, no Casey som nikde nevidel.
"Kde je Casey?" Spýtal som sa naštvane.
"Oh, ako keby ti na tom záležalo," odvekol a zobral kopu kníh.
"Čo si jej urobil?" Otočil som ho za plece čelom k sebe. Vyzeral byť taký... flegmatický? Po tej nervozite v kaviarni?
"Čo by som jej urobil? Nič na mňa nemáš. A aj keby hej, mám dobrích právnikov, takže si drž odstup, zasran jeden."
Ukazovák mi zarýval do hrude. Rozleteli sa dvere a z rachotom sa zavreli. Kto to je? Však už nikto by tu nemal byť. Z uličky sme nevideli, no aj Zacha to prekvapilo.
Z poza rohu vykukla Louise. Prekvapila ma. Zrazu som bol telo bez duše. Tá mi odišla a kontrolovala, či Louise má svoju. Vyzerala byť po plači. Ani nie kvôli vlhkým lícam, ale skôr kvôli žiare. Je v nej trochu viac čiernej ako obvikle a prechádzajú ňou nervózne pásiky.
"Super. Doniesol si si aj frajerku," odvrkol Zach a išiel po ďalšiu kopu kníh. Chcela niečo povedať. Dookola otvárala ústa a vydávala z nich nekompletné hlásky, dokým som neutiekol.
Takto je to pre nás oboch lepšie. Navyše si nebudeme riešiť problémy pri Zachovi.
Nemohol som to zniesť.
Ten pohľad.
Broskyňová farba je preč. Nadobro.

•••

Louise
Utiekol. Ako inak.
Sadla som si a oprela hlavu o knihy, čím som ich trochu poposunula.
"Hej, nemáš tu dovolené byť," hovoril mi Zachov tieň, no mňa ani nehlo.
"Prečo tu pracuješ? Predsa ty nemusíš nič robiť. Tvoja rodina túto školu takmer vlastní."
Ten pokoj v mojom hlase ma až strašil. A viac ma vystrašilo, keď si Zach ku mne prisadol.
"To foter. Myslí si, že keď budem ukladať knihy na police mi to dá volačo do života. Teda... viac než fotenie. Mali sme argument a toto bolo jeho posledné slovo. Buď knihy alebo môžem skončiť s fotením," povzdychol si a pokrútil hlavou. Všetko toto adresoval svojmu kolenu, kým ja som ho sledovala. Jeho mimiku, jeho výraz tváre a jeho tón hlasu.
Bol mi otvorený. Neviem ako sa mi to podarilo.
"To je zlé že tvoj otec takto berie fotografovanie. A myslím že ty sa o to dosť zaujímaš. Páčia sa mi tvoje fotky," pousmiala som sa, no bol to iba taký záblesk.
"Odkiaľ vieš, ako vyzerajú moje fotky?" Povedal o čosi podráždene. Z batohu som vytiahla fotografie od Clarka ktoré ma mali vtiahnuť do obrazu.
"Sú tvoje, že? Veľmi zaujímavé," poznamenala som pozerajúc sa na bezdomovkiňu, ktorej práve niekto pľul na hlavu. Zvláštne, ale smutné.
"Ďakujem. Snažil som sa vystihnúť ten správny moment. Podarilo sa," usmial sa. Videla som to. Na vlastné oči.
Tváre sme mali až moc blízko.
Žeby...?
Nie. Nemilujem ho.
Ale aj tak za chvíľu umriem. Veď čo.
Žijeme len raz. A viacej ľutujeme veci čo sme neurobili než tie, čo sme urobili.
Kým som nad týmto všetkým rozmýšlala, Zach rozhodol za mňa. Pobozkal ma. Zobral mi tvár do dlane. Ako normálny človek.
Akoby nemal poruchu so správaním.
Akoby neunášal dievčatá do svojej tajnej skrýše.
Bolo to také na odľahčenie situácie. Ale určite, určite sa to nevyrovnalo bozku s Nathanom.
Keď sa odomňa odlepil, mal na tvári zmätený výraz. Akoby hľadal v mojich pocitoch jeden kladný. Hociaký. Potom mu cvaklo. Jeho výraz sa zrazu zmenil na toho šialenca. Ruku pomaly skladal dole a nad volačím rozmýšlal.
"Tak, ukladaj knihy. Predsa len, za to fotografovanie sa to oplatí," vstala som, no fotky mu nechala. Usmiala sa a kývla na pozdrav. On mal na mne nalepený zrak, no nič nepovedal. Dokonca nebol ani duchom prítomný.
Zvláštne to bolo... všetko.
Ale som rada že som to urobila. Neviem z akého dôvodu.
Ponáhľala som sa domov aby som nenechala mamu zinfarktovať.

Nathan sa nebude so mnou chcieť rozprávať ani v škole. Nebudem mať možnosť mu to vysvetliť.
Natočím kazetu.
Rozložila som trojnožku, položila na ňu kameru od mamy a zapla nahrávanie. Počas toho som si tam dala stoličku, na ktorú som si opatrne sadla.
"Nathan..."

•••

V škole ma odignoroval.
Nie Zach, Nathan.
Zach radšej ani neprišiel.
Celú hodinu si ma Nathan premeriaval, mysliac si že ho nevidím. Ale videla som. Dosť som sa povahovo zmenila, asi to zbadal na mojom svetle. A aj výzorovo.
Na obed som sa vykašlala a išla rovno za Clarkom odniesť fotografiu. Rovnakú som pribalila aj k nahratému DVD ktoré plánujem odovzdať Nathanovi nejak večer po jeho recepčnej.
Čiapku som si stiahla viac na uši a vošla do triedy.
"Á, Louise. Super že si tu," povedal a ukladal papiere na stole. Zavrela som dvere.
Keď sa na mňa pozrel, videla som mnohé emócie. Radosť, smútok, prekvapenie...
"Takže máš tú fotku?" Kývla som a podala mu ju.
Na fotke som mala svoju časť tváre, po ktorej mi tiekla slza a nožničkami som si akurát strihala vlasy.
"Veľmi zaujímavé... to si si tie vlasy ostrihala kvôli fotke?" Spýtal sa chytajúc pramienok mojich krátkych vlasov.
"Nie..." zahundrala som. On mi čiapku dal dole a tým malú šticu rozstrapatil.
"Svedčí ti to," povedal pomaly s tajomne. Pousmiala som sa.
Prehraboval sa mojimi vlasmi. Asi ho to fascinuje.
"Vy sa s Nathanom nebavíte?" Spýtal sa len tak odrazu. A znova som sa rozpadla. Na malé kúsky.
"Nie ale to je dlhý príbeh..." posmutnela som. On si povzdychol a roztiahol ruky ako lietadlo.
"Poď sem," prívetivo pošepkal a ja som ho hneď objala. Vychádzalo z neho príjemné teplo, cítila som sa akoby som v zime objímala radiátor. Teplo mi prenikalo do celého tela, cez každý článok prstu, no do hlavy sa mi nedokázalo dostať. Opatrne som sa oddialila.
Žeby som aj jeho...?
Bože, zajtra idem do nemocnice, musím sa nejako rozlúčiť...
Alebo?
"Aj tak je už všetko jedno!" Povedala som najviac nahlas ako sa dalo a pritisla sa na neho. Bozky mi opätoval a hladil ma jednou rukou po chrbáte. Ja som mu hladila zátylok a krk.
Dokonalé.
Najlepšia rozlúčka.
V mojom krku som cítila niečo studené, ostré...
"Čo to...!" Začala som vetu, no hneď som odpadla. Nemohla som sa hýbať.
"Oh Louise. Myslela si si, že by som sa s tebou bozkával len tak?" Otrčil mi teraz už prázdnu striekačku pred nos.
Chcela som kopať, biť a kričať.
No nemohla som pohnúť ničím iba viečkami. A tie sa mi zatvárali...