The silent stories { SK }

9. chapter

Louise
Ako sme dovarili, Nathan išiel domov.
Teda... do detského domovu. Až za mesiac má 18 a dovtedy tam bude bývať.
Potom ho vyhodia na ulicu, tam, kde žil ako dieťa.
Nechápem.
Mama práve dojedala gordon blue a ja som jej na tácku priložila muffin.
"Počúvaj, ten chalan je úžasný... jakže sa to volá?" Hovorila s plnou pusou.
"Nathan mami," poznamenala som.
"Som ti hovorila že si nájdeš kamaráta ale takéhoto úžasného... aspoň že vie variť a nemusíš ty kúzliť pred šporákom," hovorila akoby o našej budúcnosti.
"Mami, sme len kamaráti a poznáme sa sotva ten necelý deň."
To ju však pred jej fantáziami nezastavilo. Tie sa plazili po celej miestnosti ako potopa a oblievali každý kút tohoto domu.
"Jasné, to hovoríš teraz. Ale vy ste si volajaký podobný. Alebo si aspoň rozumiete, videla som to pri šporáku. Dokonca si sa po dlhej dobe usmiala a som rada," zakryla mi svojou dlaňou hánky a povzbudivo žmurkla.
"Táto debata je u konca," zasmiala som sa, pretože by nám už začala plánovať svadbu. Z kuchynskej linky som ukradla jeden čokoládový muffin a bežala do izby. Vytiahla som si knihu.
Po celkom dlhej dobe čítania mi pribehla do izby mama.
"Za desať minút nám začína seriál, tak konči pomaly," oznámila mi a zbehla dole k telke. Zatvorila som knihu a sadla si na kraj postele.
Premýšlala som nad všetkým.
Nathan, nová škola, Zach, Casey, foter, Clark, mama, knihy, vintage autá, svetlá.
Všetko som to stihla za rekordnú dobu a išla ku schodom. Pri prvom sa mi znova zatmavil obraz, a keďže som vykročila, nevystihla som, kam mám dať pätu, a tá mi následne skĺzla cez okraj schoda. A ja som sa skĺzla po zadku až na prízemie.
"Si okej?" Ustarane zakričala mama z obyvky.
"Hej len... ďalšie čierne zahmlenie." Pribehla som k nej a sadla si tak, že sme sa nejak pohodlne uložili do klbka.
"Zoberem ťa na vyšetrenie. Už to začína byť nebezpečné."
Prikývla som, no ešte som nevedela, do čoho idem.
Začala zvučka seriálu.

•••

Nathan
Boli sme aktuálne na hodine fotografovania. Louise sedela so mnou.
Vďaka bohu.
Celý čas bola ticho a tak mi to vyhovovalo. Mohol som premýšlať.
Viem, že Zach je v niečom zapletený. Ale ako sa uistím? Predsa ho nemôžem len tak slepo obviniť bez dôkazov alebo bez nejakého dôvodu, že niečo urobil.
Mám jeden nápad, no zahŕňa to vlúpanie sa a pozeranie si zakázaných vecí.
Cez obed do toho zasvätím aj Louise. Mohla by mi pomôcť.
"A pravdaže tu je naša každoročná súťaž o najlepšiu, najoriginálnejšiu a najemocionálnejšiu fotku. Proste pri ktorej sa budete musieť pozastaviť a zamyslieť sa nad ňou. Tí, čo ste moc krásy nepobrali, nezúfajte. Nejde o výzor ale o vyjadrenie pocitov. Očakávam, že sa zapojíte všetci. Pomôže vám to s priemernou známkou z tohoto krúžku."
Neviem ako to robil, ale dopovedal to presne na zvonenie. Všetci sa zborovo zdvihli a bežali sme na obed. My sme išli pomalšie. Louise sa ešte chcela spýtať na tú súťaž.
"Louise, tu máš pár fotiek. Len aby si videla, ako som to myslel. Ale nenechaj sa inšpirovať týmto. Inšpiruj sa svojmi pocitmi."
"Dobre, zapracujem na tom," pousmiala sa.
Pretočil som očami tak, aby ma nikto nevidel a spolu sme odišli z triedy. Išli sme k môjmu stolu v jedálni.
"Počúvaj. Mne na tom Zachovi volačo nesedí. Viem, že je v niečo namočený, ale nemám zatiaľ žiadne dôkazy. Chcel som sa ťa spýtať, či by si sa dnes so mnou vlúpala do školy a pozreli by sme si jeho zložku," povedal som možno moc zhurta, pretože nadvihla obočie. Prekvapilo ju to.
"Jasné, vpohode. Prečo ťa to napadlo?" Spýtala sa a vložila si hranolku do úst.
"Často ho vídam ako na niekoho nervózne čaká, a raz som sa ho spýtal že či je masový vrah a začal sa potiť. Ale poprel to," mykol som plecom.
"Masový vrah by o sebe nepovedal, že je masový vrah. Ver mi," zasmiala sa.
"A čo mi ešte vieš o ostatných povedať?" Pozrela sa na mňa a prežúvala. Sledoval som, ako sa jej pohybom sánky robili gule za ušami.
"Casey. Bohatá, bezcitná, ale na nováčikov si vždy robí zálusk. Myslím, že nič neskrýva. Tá je len zo sebou nejak nespokojná, preto sa nad ostatných povyšuje aby zakryla svoj strach," dopovedal som a ukázal na jej snedšiu poddanú.
"To je Britt. Jedna z Caseyných poskokov. Je v nejakej nevýhode, pretože je náladová a všetky urážky, ktoré jej Casey vysloví na jej adresu ju zrania. Potom prvému človeku vyrozpráva Caseyne tajomstvá."
"Fúha. Citlivka," poznamenala do môjho monológu Louise.
"Tá druhá sa volá Jennifer. Je možno na pohľad krajšia, no v hlave toho moc nemá. Raz došla do školy s vlastnoručne vytvorenou mikinou, na ktorej mala opačne J. Alebo si dala nad zadok vytetovať čínske znaky, podľa nej 'užívaj život', no je tam napísané 'špenátová polievka'."
Louise sa začala smiať a ja som sa pousmial. Triasli sa jej vlasy pri smiechu, no nevidela ma, pretože mi bola takmer otočená chrbátom.
"Zacha poznáš. Jeho skupinu moc nepoznám, ale všetci sú zhruba rovnakí. Všetci sú takí športdebilovia, celý čas majú mikiny z ich futbalu. Mená sú čo ja viem, tam je s blonďavou hlavou Patrick, potom vedľa Carl, Benny, Gabe a ďalších som zabudol," menoval som celý stôl okolo Zacha.
"A ešte sa mi nepáči Clark. Tým svojim kukučom, ako každú babu svojským štýlom balí a..."
"Nedá sa prečítať," doplnila ma a ja som prikývol.
"Takže balil aj mňa?" Spýtala sa s vycerenými zubami.
"Hej, bolo to dosť nápadné. Ale asi by sa ťa aj dotýkal nebyť mňa pri dverách."
Vyprskla pri zadržiavaní smiechu.
"Si koleduje teda. Mal by si nájsť normálnu ženu, nie malé rybky zo strednej," poznamenala a nechala, nech jej do tváre padnú pramienky vlasov.
Neviem, čo ma na tom tak očarilo. Vlastne čokoľvek urobila alebo povedala ma ohromovalo.