The silent stories { SK }

5. chapter

Nathan
Ruky sa mi triasli.
Prečo sa cítim, akoby som vypil teplé mlieko? Otázky podobných divných štruktúr mi zneli v hlave, pretože som si nemohol proste povedať Ten sex s Louise bol úžasný aj keď bol môj prvý. Ak som mal predtým rozhádzané myšlienky, tak teraz sa mi točia vo víre, ktorý prechádza mojou mysľou ako deštrukcia pre moju dušu.
Vo vrecku som si medzi prstami premielal Zachov telefón.
Aký by mohol mať kód?
Sedel som na posteli v decáku a tuho premýšlal. Nakoniec som ho vytiahol.
PIN kód
_ _ _ _
Nathan, rozmýšlaj.
Žeby číslo aké má aj na podzemnej mučiarni?
Ťukal som po roztrieskanom skle čísla, ktoré zafungovali. Mobil bol plný sračiek, ktoré nemal nikto nikdy vidieť.
V galérií fotky ďalších obetí.
V hudbe mal nahraté kriky ľudí.
V správach si dopisoval s nejakým neznámim číslom. Pravdepodobne s jeho komplicom.
Kto by to mohol byť?
Čím ďalej som listoval, tým viac tam opisovali obete.
Casey, na ktorú potrebovali smrtiacu dávku, pretože si začala spomínať.
Harry, ktorý sa vzpieral tak ho odstrelili.
"Zach nie je hlavný páchateľ. To ten komplic," povedal som hlasnejšie ako som chcel, no to nebol jediný problém.
Zach omylom spomenul meno komplica a ja viem, kto je zodpovedný za všetky vraždy.
Musím varovať Louise.

•••

Vychovávateľke sa moc nepáči, že neustále niekam behám von, no mal som ju v paži.
Musím varovať Louise. Nesmie sa k nemu ani priblížiť. To nedopustím.
Búrlivo som zaklopal na vchodové dvere. Otvorila mi jej mama.
"Oh, ahoj Nathan. Zavolám ti Louise, ale len na chvílu. O chvíľu ideme preč." Zmizla v dome a jej tvár čoskoro nahradila jej tvár.
"No čo?" Spýtala sa smutne. Prvý krát musím ignorovať jej smútok a ísť hneď k veci.
"Odomkol som Zachov telefón. Našiel som tam také veci, napríklad..." rozohnil som sa, no ona ten oheň poliala vodou.
"Nemám na toto teraz čas," odpovedala. Nebola to ona. Niekto ju vymenil a obliekol sa do jej šiat.
Toto nemohla byť ona.
"Ale toto je dôležité. Ten prípad..."
"Ten prípad si strč teraz do riti mám dôležitejšie veci na práci," agresia jej stúpala a jej broskyňová farba sa jej vytratila. Kto to vlastne je?
Okolo nej blikala len čierna a červená. Bol z nej motýľ a jej farbami dávala ostatnému hmyzu najavo, že je jedovatá.
"Čo ti sadlo na nos? Zabudla si, o ču tu ide?"
"Nie nezabudla. Zach, zbraň, mučiaren bla bla. Môžem už ísť?" Toto nie je ona. Niečo sa deje!
"Louise... vidím, že sa niečo deje. Prečo mi to nepovieš?" Chytil som ju za ruky, no ona sa mi vytrhla. Videl som, ako sa predomnou rozpadáva, jej kusy tela jej už ležali na podlahe a duša jej odlietavala čo najďalej od svojej pusy ako sa dalo. A ja som stekal na zem za ňou, v snahe ju poskladať svojimi slovami.
"Nič sa nedeje. A nepotrebuješ to vedieť," odmerane povedala a vtedy som vybuchol aj ja.
Nie, len to nie.
Dlho som to v sebe nevidel.
Ešte keď som bol u tej psychiatričky kvôli svetlám, povedala, že mám takú temnejšiu stránku, ktorá sa občas ukazuje.
Už veľmi dlho som sa ju snažil schovať, zatiaľ mi to šlo.
Ale ona so mnou robí divy.
"Po tom, čo som ti do riti povedal svoj životný príbeh, ktorý mimochodom nevie ani vychovávateľka, sa mi otočíš chrbtom a necháš ma nech sa tu rozlejem od žialu po celom povrchu?! Myslel som, že držíme spolu! Myslel som, že sme neoddeliteľní ako dva zlepené banány! Ale ty si nás prosto odtrhla! Ďalší človek ako Casey, mohol som si myslieť..."
"Počúvaj ma ty sem! Nepoviem ti to pretože chcem a každý má právo na súkromie, do piče! A pokojne si rob čo chceš, pre mňa za mňa sa aj roztriešti na malé kúsky ktoré už nikto nepozliepa. Je mi to fuk. Nie, nie som Casey. Mohol by si už vypadnúť, dosť sa s mamou ponáhľame," založila si ruky na hrudi. To ona sa už nedá pozliepať a mojou temnou stránkou jej nepomôžem.
"Boha dobre! Rob si čo chceš. Ako keby sa medzi nami nič nestalo a ja som bol iba obyčajná figúrka v tvojom šachu. Asi ma nemiluješ tak veľmi ako ja teba, inak by si sa takto nesprávala." Bolo vidieť, že som trafil do čierneho. Dosť ju to ranilo.
"Už..." štartovala ako motor od rakety.
"Ťa..." štartujeme za 3...
"Nikdy..." 2...
"Nechcem..." 1...
"VIDIEŤ!" zahučala to tak úprimne a jedovito až spravila tajfún a takmer ma odfúklo.
"Fajn!"
"Bezcitný hajzel!" Zakričala a zatvorila dvere.
"Bezcitná fúria!" Zakričal som do bieleho dreva. Natiahol som sa, že idem znova zaklopať, no zaváhal som.
Nechce ma vidieť, ale ja sa s ňou nechcem hádať. Chcem ju iba pozliepať a držať a držať dokým nebude veselá a chcem s ňou sledovať naše hviezdy.
"Louise..." zašepkal som do dverí a odišiel.

•••

Louise
Ruku som mala položenú na kľučke, no nie a nie tie dvere otvoriť.
Prečo som to urobila?
Chránim ho.
Nevie, že idem na vyšetrenie a že to možno dopadne zle.
A ak to zle dopadne, bude naštvaný a bude sa trápiť.
A tomu chcem predísť.
Pozbierala som sa zo zeme a išla zavolať mamu.
"Môžeme ís..." zatmelo sa mi pred očami a už som sa dotýkala dlážky. Pod bruchom ma mama držala tak, aby som sa pri dvíhaní nezapotácala.
"Ideme. Hneď." Zavelila a viedla ma k autu.
Nathan tam už nebol.

•••

Sedela som na mäkkej podložke od CT prístroja a hompálala som nohami.
"Teras si Louise ľahni a nehýb sa."
Urobila som tak. Ďalej som len videla ako sa doska posúva do CT prístroja a sníma ma. Bolo počuť divné hrnotanie, asi ten prístroj.
Stále stále a stále som myslela na Nathana. A na to, čo mi asi chcem povedať.
Cítila som na nohách svetlo. Vytiahli ma von a zaujala som znova polohu je mi to jedno tak budem kývať nohami akoby mi to aj jedno bolo. Sestrička s mamou pozerali na monitor, no ja som cez jej mohutný biely plášť nič nevidela.
"Choď na chvíľu na chodbu Louise. Potrebujem sa porozprávať s mamou," kývla som a vedela som, čo to znamená.
Na monitore bol môj mozog po ktorom sa rozširovali farebné machule.

O chvíľu vyšla mama z dverí, doktorka ako jej chvost a mama mala slzné cestičky pod očami. Rukou si utrela líca. Teraz som bola rozpadnutá na zemy a už ma nič nemohlo zlepiť.
Ani Nathan.
"Infekcia v tvojej hlave po búračke začala prudko reagovať a máš tam nádor. Môžeme sa ho operáciou pokúsiť vybrať, no negarantujem, že to pomôže," profesionálne odrapotala doktorka a mamu pohladila po pleci. Cítila som, viem že som to cítila, ako sa mi všetky orgány chveli, pretože srdce mi padalo dole telom až sa treslo na zem a vyplulo všetku krv a bielu podlahu zašpinilo kompletne.
Prečo si to nikto nevšimol?
"Zlatko, si vporiadku?" Spýtala sa ma mama roztraseným hlasom.
"Očividne nie. Mama, mám rakovinu do boha," so smiechom som riekla nahlas a rozhadzovala som rukami. Mamu to zlomilo. Doktorka len nechápavo sledovala situáciu.
"Operácia bude o tri dni. O dva dni pôjdeš do nemocnice na izbu," povedala mama takým hlasom, akoby ju doktorka vymenila. Ale spracovala som ju ja, tou svojou ľahostajnosťou a sarkazmom v hlase pri takejto situácií.
"Takže mám iba deň na to aby som sa pripravila na smrť? Fantastické," sarkasticky som znova odfrkla slová, ktoré mi behali po mysli, no v skutočnosti som sa bála.
A ako strašne.
"Zlatko..."
"Mami. Nie. Prídem aj všetko len... potrebujem vypadnúť," povedala som rázne a zdrhala po chodbe. Vo vetre mi slzy stekali rýchlejšie, no rukou som si zakryla ústa, aby mi vzliky neunikali tiež.
Bežala som, bežala.
Až som prišla k vodopádu. Zhodila som tašku a spustila vodopád väčší než ten podomnou. Vyzliekla som sa a skočila. Keď som sa vynorila, bola som pokojnejšia. Nechala som, nech ma vlny v jazierku unášajú. Len hlavu som mala vonku, ostatné mi plávalo takmer na hladine. Zhlboka som dýchala.
Čo ak za chvíľu budem mŕtva?
To by som si mala užívať život. Ale s kým? S Nathanom?
Asi áno.
Vyliezla som a bežala sa obliecť. Rýchlo som sa ponáhlala k jedinému detskému domovu, ktorý bol v tom stupídnom meste. Vo dverách som hneď zbadala recepčnú. Podišla som k nej, ona s privetivým výrazom sa spýtala:"Dobrý deň, pomôžem vám?"
Už nie je ako. "Áno, hľadám chalana menom Nathan Wallace. Je tu?"
Nervózne som si zahryzla do pery. A čo mu vlastne poviem?
Asi nič dokopy, len ho chcem vidieť.
Aspoň raz.
"Prepáčte, ale on teraz nedávno odišiel."
Presne som vedela, kde je.
Keď mu nepomôžem ja, vyrieši si prípad sám.