Moje topánky [EDITUJEM]

1

Karla sa prebudila na prenikavé kňučanie svojho psíka Timmyho. Otravnými zvukmi sa jej snažil naznačiť, že mu škvŕka v žalúdku a je teda čas raňajok.

Mladé žieňa si rozospato prešlo dlaňou po tvári a zamrnčalo až príliš podobne, ako pred chvíľou Timmy.

Trikrát zaklipkala očami. Zrýchlene vydýchla a vyskočila z postele. "Koľko je hodín?" zakričala do prázdneho bytu. Vedela, že jej nikto neodpovie, no zvyk je železná košeľa. Keď niekto vyrastá v dome plnom ľudí, ľahko si navykne na neustálu prítomnosť iných osôb.

Bosými chodidlami pobehovala sem a tam. Keďže zaspala v prvý deň nástupu do práce, nemala inú možnosť, než sa premávať ako splašená a nevedieť, čo spraviť ako prvé. "Pokoj, pokoj..." mrmlala si popod nos.

Žalostné kvílenie preťalo prúd jej myšlienok. "Neboj sa. Najprv ťa nakŕmim..." Z nočného stolíka schmatla farebnú gumičku a zopla si ňou vlasy. Prebehla do kuchyne a postarala sa o netrpezlivé šteniatko.

Vbehla späť do spálne. Chlpatý modrý budík jej neúprosne pripomínal, že to nestihne na čas, ani keby sa poskladala do kocky. Ešte raz si žalostne vzdychla a obliekla si prvé, čo jej prišlo pod ruku.

Doslovne.

Z bytového komplexu sa vyteperila na ulicu len v batikovaných šatách, keďže sanfranciské rána v lete bývajú poriadne teplé. Polorozpadnuté tenisky ladili s polorozpadnutým účesom, keď sa to veľdielo týčiace sa na vrchu jej hlavy tak vôbec dalo nazvať.

Karla sa v mysli ani len nepozastavila nad tým, ako vyzerá. Možno by to ani nespravila, keby nezbadala svoj odraz v okne električky, do ktorej sa usadila.

Ako duchaprítomný a celkom kompletný človek sa v mihu sekundy začala húževnato upravovať. Zhrozila sa predstavy, že okrem neskorého príchodu do stánku na promenáde tam dôjde ako hastroš. Uhladila si teda šaty, vlasy si rozpustila a prečesala prstami. Tenisky pevne zošnurovala, aby nepôsobili až tak malomocne.

Keď električka zastavila, Karla trielila priamo k stánku s cukrovou vatou. "Dobré ráno!" kričala, keď zbadala majiteľa.

"Nie náhodou ťažké ráno?" uškrnul sa a pobavene si ju premeral. Karlu by zaujímalo, ako by reagoval, keby sa tu zjavila v takom stave, v akom vyšla z bytu. Pri predstave vydeseného výrazu postaršieho muža s plešinkou a sivými fúzikmi sa musela pousmiať.

"Čo vám budem hovoriť... Hlavne, že som tu, no nie?" nadvihla pravý kútik pier a spod pultu vytiahla rovnošatu.

Tak... dobre, no. Nebol to až tak úplne jej prvý deň. V tomto stánku pracuje každé leto už dobrých päť rokov. Prvýkrát, keď mala trinásť- vtedy bola len výpomoc.

Milovala túto prácu. Mala dojem, že cukrová vata je jej jediná spriaznená duša. Taká komplikovaná, no tvorí dokonalý celok. Zložitá, no perfektne jednoduchá a potešujúca. Farebná, vytvorená z obyčajného cukru. Zakaždým iná. Zakaždým lepšia, no stále rovnako dobrá.

Zachichotala sa nad svojimi cukrovovatovými myšlienkami a nasadila si ružovú šiltovku s vrtuľkou.

Deň na móle, naplnený detským krikom, polonahými teenagerkami, šťastnými dôchodcami a otravnými holubmi sa blížil ku koncu. Západ slnka jej na pár chvíľ otupil zmysly. Rýchlo sa spamätala a svoju šichtu zakončila ostrou výmenou názorov s ďalšou brigádničkou, ktorá brala nočné smeny počas osláv či jarmokov.

Theodora ju jednoducho perfektne štvala. Zároveň si však tieto dve dievčatá nedokázali predstaviť ani deň jedna bez druhej. Ale o tomto tento príbeh nie je. Je o tom, čo sa stalo počas Karlinej cesty domov.