Moje topánky [EDITUJEM]

10

Nastalo ďalšie prekrásne ráno sprevádzané mäkkým svetlom prvých slnečných lúčov. Všetko bolo až priveľmi dokonalé.

Karla sa zobudila päť minút pred ôsmou a teda päť minút pred otravným zvonením budíka.

Hodnú chvíľu sa ešte trepala na posteli ako ryba na suchu- snažila sa donútiť rozospaté bunky k životu.

Nakŕmila Timmyho, ktorý začínal každým dňom stále viac a viac pripomínať skôr akúsi chlpatú obludu, než malé rozkošné šteniatko.

Presne to isté sa dalo povedať aj o Karle.

Zapla si hudbu, nie príliš nahlas, aby nepohoršovala susedov svojím špecifickým hudobným štýlom, hraničiacim s nejakou zatiaľ (na jej šťastie) nezistenou psychickou poruchou a odtancovala do kuchyne.

Z odkvapkávača zobrala modrú šálku s bezduchým nápisom a očami hypnotizovala policu.

(Ne)prekvapivo do šálky nasypala kávové zrniečka a čakajúc na zovretie vody otvorila okno dokorán, vdýchla jesenný vzduch.

Presne takto pokojne si užívala posledné voľné dni. Nový semester sa na ňu rútil podobne ako kamión na vydesenú srnku.

Pri myšlienke na nastávajúce povinnosti sa nemohla ubrániť myšlienke, či s končiacim letom končí aj fiasko s Frederickom.

Najlepšia časť piesne Duet od Frankie Cosmos jej povzniesla dušu až do nebeských výšin, takže bzučanie zvončeka si takmer nevšimla.

"Zdravím, slečna. Moje meno je Ernestt Lipovetski, sanfranciské elektrárne. Budete mať problém s rýchlou prehliadkou z bezpečnostných dôvodov?" vychrlil na ňu tridsiatnik hneď po otvorení dverí.

"Bez-bezpečnostných? Čo sa stalo?" sama nechápala, čomu vlastne nechápe.

"Predpokladám, že ste už počuli o tom malom požiare na šestke?"

"Dobrotivý Bože na nebesiach!" skríkla, vyštartovala ku schodisku a bežala priamo na prvé poschodie, pred dvere apartmánu (už dávnejšie spomínanej) slečny Podgetovej.

Nečudujte sa, prosím, zbrklosti našej hlavnej hrdinky.

Keď si predstavila útlu bielovlasú žienku, samú a vydesenú, nemohla si pomôcť a chcela ju v sekunde vidieť. Keď už nič, aspoň sa jej ospravedlniť za oneskorenú reakciu.

Klopala na dvere ako ďateľ, až kým ju neprivítali zvedavé hnedé oči a zvraštené obočie. "Čo sa deje, zlatko?"

"Slečna Podgetová! Ste v poriadku?!" náruživo sa vypytovala Karla a silno ju objala.

Staršia dáma si pomaly premerala tú mladšiu. "Ja áno... A ty si v poriadku?"

"Čože? Áno, samozrejme, že som v poriadku."

"Si si istá?"

"Prečo by som nemala? Len som chcela vedieť, či nepotrebujete s niečím pomôcť. Je mi veľmi ľúto, že som neprišla už skôr!"

Slečna Podgetová zmätene zazrela na Karlu a rukou jej chytila čelo. "Karla, teplotu nemáš... Hádam nedroguješ, dievča?! O rôznych závislostiach púšťajú v televízii celé dokumenty, takže sa ma ani nesnaž oklamať, vyznám sa v tom!"

"O čom to rozprávate? Ja nedrogujem, preboha!"

"Tak prečo rušíš ženu v rokoch počas ranného lúštenia sudoku, aj keď až priveľmi dobre vieš, ako to neznášam? A prečo si sem prišla, cez takmer celý bytový komplex, oblečená ako zajac? Či aké zviera má imitovať tá pyžama..."

Karla sa usmiala a na hlavu si dala kapucňu: "Hádajte ešte raz!" (Začala vydávať divné zvuky. Keď mám byť konkrétnejšia, znelo to ako niečo medzi holubom a kuriatkom.)

Pri pohľade na zmätenú slečnu Podgetovú jej došlo, že nemá naozaj ani len omrvinku tušenia, o čom to rozpráva, preto si dala kapucňu dole a vyrozprávala jej to málo, čo sama vedela.

"Zlatko, naozaj tu nebol žiaden požiar. Ani u mňa, ani v celom komplexe. Keby áno, určite by o tom bolo niečo na informačnej tabuli."

Karla sotva dýchala.

Spomenula si, že v byte nechala otvorené okno.

...že nechala otvorené dvere do bytu.

"Ja som taká sprostá!" neveriacky zašepkala s hrôzou v očiach.

...že nechala cudzieho muža pred bytom s otvorenými dverami!!!

"Nie, nie, nie, nie..." zvrtla sa na päte a trielila naspäť hore.

Po pár krokoch sa vrátila.

Uvedomila si, že muž mal takmer dva metre a ona... Nuž, jej výška ani nestojí za zmienku.

"Slečna Podgetová, požičiate mi prosím, tĺčik na mäso? Dostala som chuť na trochu divočiny." Veľmi neprirodzene sa zasmiala, snažiac sa zakryť svoje rozpaky a strach.

Šokovaná dáma poslúchla a podala smrtiacu zbraň do bledých rúk bledej Karle.

"Keď sa do desiatich minút nevrátim, zavolajte políciu. Ja však dúfam, že si jednoducho pomýlil ulicu."

Ozbrojený zajac vybehol pred svoj byt, aby ho našiel prázdny a nedotknutý.

Cez otvorené okno vial dnu chladivý vánok, v kuchyni stále zažaté, hudba hrala, všetko bolo na svojom mieste.

Až na Ernestta, ten akoby sa pod zem prepadol.

-Ahojte, srdiečka... :)) Pre nedostatok času je Nevyrieknuté znova bez pohybu, tak pridávam aspoň Moje topánky, aby som vás nenechala úplne na ocot. :( Majte krásny večer. :)) :*