Moje topánky [EDITUJEM]

13

„Ďalšia zastáchhhhh: prásk prásk prásk píp." Veľmi príjemný hlas ozývajúci sa vagónom v polovici „hlásenia" akosi umrel.

Ľudia vo vlaku si zborovo povzdychli.

Karla sa v playliste preklikala až na Nothing else od „Stoneovcov", refreshla esemesky- keďže odpoveď na jej Áno, jasné, že chcem svoju tenisku naspäť! neprichádzala už zopár dní, a pohľadom brázdila upršanú zimu mihajúcu sa za oknom.

Pravdupovediac (napíšuc): snažila sa svoje okále upriamiť niekde inde, než na bledú postaršiu Ryšavú pani, ktorej zrejme nebolo najlepšie.

Po pár sekundách to nevydržala a z uší prirýchlo a jediným prudkým pohybom vytiahla biele slúchadlá.

„Ste v poriadku?" prihovorila sa.

Žena ešte viac zbledla. „Hmm?"

„Ťažko dýchate, ste bledá... Je vám zle? Máte pocit na odpadnutie? Ó, panebože, mám tu fľašu s vodou. Pomôže to?"

„Slečna, teraz ste ešte bledšia, než pania oproti," so smiechom sa chrapľavo ozval postarší pán sediaci cez uličku.

Ryšavka sa sťažka ozvala: „Som v poriadku, ďakujem."

Karla sa trochu neisto usmiala, vložila hudobné štuple späť do svojich malých uší a myšlienkami surfovala kade-tade.

Vlak zastal s hlučným škrípaním.

Ešte hodinu si posedí a bude u rodičov.

Na stanici v Prásk prásk prásk píp pristúpila len jediná osoba.

Keď na chodbe zahliadla kučeravé havranie vlasy, naskočila jej husia koža.

Žeby...?

Muž rukou zatlačil do pootvorených dverí vedúcich do vagóna, a zaujatý (vyzeralo to, že veľmi dôležitou) arkádovou hrou na mobile, usalašenom v jeho druhej ruke, si sadol na prvé voľné miesto: vedľa postaršieho pána cez uličku.

Dohral.

Dvihol hlavu.

Áno! Určite to je on! Tie zelené oči ju budú strašiť aj po smrti.

Poobzeral sa, zbadal ju.

Zneistel.

Odvrátil pohľad, uchechtol sa.

„To sa mi ani nepozdravíš?!" nadvihla pravý kútik, vzápätí sa pridal aj ľavý.

Videla iskričky v jeho očiach.

Požiadala by som vás, drahí čitatelia, aby ste hádali, na koho to Karla takouto nádhernou náhodou natrafila vo vlaku. Bolo by to voči vám však až príliš nefér, nakoľko som ho v tomto príbehu ešte nespomenula a čítať moje myšlienky (našťastie) neviete.

Nahla sa k postaršiemu mužovi: „Vymeníte sa so mnou na pár minút, prosím?" To, že chce dať zaucho svojmu najlepšiemu kamarátovi (a bratrancovi z päťdesiateho ôsmeho kolena v jednej osobe) vynechala.

S rachotom usadila svoj zadok vedľa škeriaceho sa Tima.

„Ahoj, Karol," pozdravil sa jej bez výrazu, „chcel som tomu úbohému pánovi s umelým bedrovým kĺbom navrhnúť, nech ostane na mieste. Koniec-koncov, ja predsa túto ženskú s viac než pol roka nečesanými vlasmi nepoznám!"

Karla si prezrela svoj odraz v obrazovke mobilu a hneď pochopila Timove pred chvíľkové uchechtnutie. „Ti dám takého Karla!"

„Nejeduj sa, sama vidíš, že ešte stále vyzeráš ako chlapec."

„Pomenovala som po tebe môjho psa," vrátila úder.

Tim jemne nadvihol ruky na znamenie toho, že s jej kobylím smiechom nemá nič spoločné.

„Tvoja mama po okolí rozchyruje, že si tehotná," povedal s úsmevom.

„Viem. To všetko len kvôli trom kilám navyše a mojej náhlej láske k uhorkám."

„Trom kilám navyše, prichytených na zlej partii, chcela si povedať..."

Karla ho jemne nakopla.

Predebatovali zopár nudných tém.

Zistila, že aj on cestuje domov, rovnako ako ona. Tiež sa vraj nemôže dočkať vanilkových veterníkov ich babičky a oxidovať u rodičov sa chystá počas celých zimných prázdnin.

Vrátila sa na svoje miesto, napila sa, trocha sa oliala (samozrejme, že nechtiac) a zaspala.

-Na konci tejto kapitoly sa chcem z celého srdiečka poďakovať kvetinove_dievca ❤️❤️❤️ za to, že ma naučila, ako sa na mobile píšu úvodzovky dole, takže od tohto momentu zahajujem éru neretardovaného písania priamej reči! 😂😂❤️

-Určite ste si všimli novú obálku, za ktorú vďačím mojej drahej LeeGray_ ❤️❤️❤️