Moje topánky [EDITUJEM]

4

"Musíš ho nájsť!" nadchýnala sa Theodora, keď jej Karla vyrozprávala zážitok so zelenou maskou na tvári a svojou ľavou teniskou.

Možno sa pýtate: Prečo Karla rozpráva Theodore o takej inkriminovanej téme? Nuž, hlavne preto, lebo Theodora je jediná bytosť rovnakého pohlavia v Karlinom veku a dohľade, tak pevne dúfala, že jej poradí.

Verila v to.

Mala pocit, že Theodora sa v podobných veciach vyzná lepšie, ako slečna Podgetová zo šestky, ktorá sa nikdy nevydala.

A možno sa vydala. Za Rickyho Nelsona a zľavové kupóny.

"Nie!" vyhŕkla podráždene. "Nebudem usporadúvať hon na idiota!"

Theodora sa k nej nahla cez malý okrúhly stolček, pričom takmer prevrhla vysokú šálku s trojfarebnou kávou. "Karla... Rozmýšľaj." Slová zašepkala ako voľajaká detektívka, ktorá sa snaží vzbudiť u obete rešpekt a nakopnúť prúd myšlienok.

"Niet nad čím."

"Hádam vieš aspoň jeho meno..?" Rezignovane si vzdychla, keď zbadala Karlin znechutený výraz. "Aha, takže si sa to ani nepokúšala zistiť. Si beznádejný prípad! Tak to je!"

Mrkla na obrovské retro náramkové hodinky zdobiace jej opálenú ruku. Snažiac sa čo najrýchlejšie dopiť kávu sa takmer zadusila. Theodora je však silná a nezávislá žena, ktorú nezlomí niečo také úbohé ako je udusenie.

"Letím." Do malej čiernej kabelky nagniavila mobil a peňaženku, ktorá bola rovnako veľká, ak nie dokonca väčšia ako chúďa taška.

Ešte pred tým, než zmizla za sklenými dverami, hodila po Karle posledný výhražný pohľad. Posunkovou rečou prepojenou s telepatiou a niečím špeciálnym, čo existuje len medzi najlepšími priateľmi (aj keď tieto dve slečny by takúto skutočnosť jednoducho nepripustili) naznačila, aby sa nehrala na nedostupnú paničku zo sídla Belmontovcov a rozhýbala ten svoj lenivý zadok, aspoň čo sa vzťahov týka.

V sekunde, keď Theodora opustila kaviareň, Karle zazvonil telefón. Respektíve to, čo z neho po nedávnom fiasku ostalo.

Prvé tóny All Alone ju rozosmiali. Pieseň to bola perfektná, nechápte ma zle, teraz však išlo o princíp.

Somarina.

Išlo tu o text piesne, ktorý Karle svojím spôsobom zdvihol náladu. I'm all alone.

Až doteraz si akosi neuvedomovala text. Doteraz vnímala len hudbu.

"Ha-ha-ha.." ironicky zamrmlala smerom k Nokii a prijala hovor. "Ahoj, mami."

"Ahoj, Terezka."

"Voláš Karle, nie Terke, mami..." Keby vás to zaujímalo, Terézia je Karlina staršia sestra. Teda... to tvrdia ostatní.

"Veď vravím."

"Mami..." so vzdychom rezignovala, "dobre."

"Ako sa mi máš? Prídeš na návštevu?"

Karle sa mimovoľne nadvihli kútiky úst. Mama ide stále priamou čiarou až k cieľu. Nestihla odpovedať.

"Kdesi som čítala, že sanfranciské slnko vie narobiť problémy s pokožkou, najmä teraz, v lete. Natieraš sa? Vieš, že z toho môžeš mať v starobe pigmentačné škvrny?"

"Pigmentové."

"Čo?"

"Nie pigmentačné, ale pigmentové škvrny." Karla sa zasmiala.

"Veď vravím."

Karla opäť nestihla zareagovať.

"Hlavne sa nezabudni natierať..."

A teraz, pred koncom kapitoly, sa asi pýtate: Prečo sa tu spomína tento rozhovor matky a dcéry, ktorý je úplne bez pointy?

Bez pointy bol pre Karlu, pre jej mamičku, pre mladú ženu sediacu za vedľajším stolom aj pre čašníčku, ktorá priniesla účet.

Takže... áno, bol bezvýznamný v prítomnom momente, ale mal veľmi vážny dopad na budúce udalosti.

-Prvú kapitolu som rozdelila do troch kratších, keďže to je short story, tak aby bolo všetko na poriadku... :*