F.E.A.R. [OPRAVA]

F.E.A.R 6

"Nikolas ty si vážbe myslíš že to dievča je naša záchrana." povedala tá baba nie moc presvedčene. " Natalia ty si mysli že v dnešnej dobe kde kdo na ruku nakreslí pentagram." povedal ten chalan. "Áno." povedala tá baba. "Inak by jej už dávno zmizol z ruky. "Natalia,Natalia prečo tomu nechceš veriť?" spýtal sa jej ten chalan. "Tak tomu neverím. Kôli tomu sa svet nezrúdi alebo áno." povedala namrzene  "Ach." povzdichol si ten chalan a odiahol sa. Aj tá baba sa odtiahla. Začula.som kroky a vyzeralo to že obidvaja odišli. Úplne som roztvorila viečka a posadila sa na postel. Chvíľu som sabrozhliadala kde asi môžem byť. Vyzeralo to ako základňa. V tej časti v ktorej som bola ja bolo plno počítačov zariadení. Pozrela som na ruky. Stále som tam mala tie pentagramy no tie začali myznúť. Netrvalo dlho a nebolo po nich ani pamiatky. Vzdychla som si a položila sa na postel. Rozmíšlala som o tom čo tý dvaja hovorili. Že by som ja uplne sprostá krava mohla byť hrdinom. No to tak určite. Zrazu sa zo škrípaním otvorili dvere. Neodvážila som sa tam pozrieť. Niekto si sadol vedľa mňa na postel. Pozerala som stále do steny. Ten kto tam bol si povzdichol. "Neber Natáliu vážne. Ona proste neznesie že niekto je lepší než ona a že vyvolenou sa máš stať práve ty a nie ona." povedal ten chalan s náznakom ľútosti v hlase. Pozrela som sa naň ho. Keď som si si ho lepšie obzerala niekoho mi veľmi pripomínal. Chcela som niečo povedať no nakoniec som si to aj tak rozmyslela. Otočil hlavou a pozrel sa na mňa. Pousmial sa a dodal: "Ty si z toho čo ti.hovorím moc veľkú hlavu nerobíš čo."  Vážne mi bolo niečo na ňom povedomé ale nevedela som čo. Asi to je jedno nie? Znova som sa naň pozrela. Otočil sa ku mne a usmial sa. Zdvihol sa, otočila sa ku mne a podal mi ruku. "Asi by si sa mala vrátiť. Všetci budú mať o teba strach." povedal. Vďačne som sa chytila jeho ruky. Zrazu akoby som sa preniesla v čase. Objavila som sa niekde. Bol tam Nikolas a jeho rodičia. Videla som ako ho od nich odelili. Nakoniec ich zastrelili. Potom som videla ako uteká preč. Potom nakoniec na niekoho narazil. Mal tu šesťcípu hviezdu. Najprv som ho nevidela ale vedela som žecje to muž. Nakoniec sa naklonil do svetla a já som v ňom spoznala svojho mŕtveho biologického otca. "Ahoj, ako sa voláš a koľko máš rokov?" povedal s úsmevom. "Volám sa Nikolas a mam 7 rokov." povedal Nikolas. Bolo to neuveriteľne. Nielen že ONI prišli skoršie ale ICH založil môj otec.