F.E.A.R. [OPRAVA]

F.E.A.R. 17

Cítila som že ležím na niečom studenom. Hrozne sa mi točila hlava a lenčo som pootvorila oči, hneď mi do nich vrazilo prudké svetlo. Snažila som sa ich otvoriť, ale to svetlo bolo tak intenzívne, že to nešlo. Nakoniec som sa premohla a prudko som ich otvorila. Hneď ako som zbadala kde som; tak sa mi zježili všetky chlpy na tele. Chcela som sa postaviť, ale nešlo to. Počula som len cingotanie kovu o zem. Debilné reťazy, pomyslela som si. Musela som vymyslieť ako sa odtiaľto dostať. Nič ma nenapadalo. Znova som zatriasla celím telo dúfajúc že reťaze povolia. Lenže ony držali ako prilepené sekundovím lepidlom.

A čo tak využiť svoje schopnosti? To ťa nenapadlo? povedala výsmešne Kimiro.

Hahaha moc vtipné. Ty tu neležíš a nie si prikovaný k zemi ako prasa pred porážkou. povedala som otrávene. Pravdupovediac Kimiro nemal zlý nápad. Zavrela som oči a sústredila všetkú energiu do reťazí. Bolo to veľmi ťažké a hlavne ma strašne začala bolieť hlava. Cítila som ako nevládzem. Vyzerá to že tu osranem navždy. Zrazu niečo zapraskalo a ja som cítila zvláštnu voľnosť. Trhla som rukami a reťaze sa odtrhli. Postavila som sa a rozhliadla sa okolo seba. Uvidela som východ a bežala k nemu. Mala som veľmi zvláštny pocit. Bola som uprostred hlavnej budovy F.E.A.R.-u, ale nikto tu nebol. Nikto ma nestrážil a ani ma nikto nenaháňal. Hovorím bolo to veľmi divné. Predierala som sa tmavými uličkami chodieb a vôbec som nevedela kde som. Nakoniec som uvidela svetlo. Rozbehla som sa k nemu, no pochvíli som prudko zastala. Dostala som sa do miestnosti, ktorá sa podobala laboratóriu. Na zemi som si všimla niekoľko deciek v mojom veku. Boli zviazaný reťazmi a pozerali niekam do neznáma. Pristúpila som k jednému dievčaťu, ktoré malo krátke hnedé vlasy a zvláštne zeleno-fialové oči. "Si v po...." nestihla som dopovedať, lebo to dievča sa ma pokúsilo kúsnuť. Z pusy jej začala odkapávať pena. Vycerila zuby a začala vydávať zvláštne zvuky. Toho si všimli ostatné decká a tiež začali ceriť zuby a vydávať tie zvuky. Začali sebou cukať a snažili sa ku mne dostať. Ja som sa rozbehla a vyskočila na stôl, ktorý tam bol. "Čo sa to tam deje?" začula som dajaký hlas. Nevedela som čo robiť, lebo sa ten dotyčný začal blížiť.

Zneviditeľni sa, povedal Kimiro. Urobila som tak. Do miestnosti vtrhla nízka žena v bielom plášti. Mala dlhé ryšavé vlasy zviazané do drdolu. Orieškovo hnedé oči jej žiarili ako iskričky. Na nose mala nasadené staromódne okuliare, ktoré jej dodávali vzhľad starej babky než mladej ženy. "No tak čo vás tak rozúrilo vy moje príšerky?" povedala. Rozhodovala som sa čo urobiť. Nakoniec som opatrne zliezla zo stola a bežala preč. Nič som nechápala. Čo to bolo za decká? A čo s nimi urobili?