F.E.A.R. [OPRAVA]

F.E.A.R 15

Mali sme dejepis. Jeden z mojich najneobľúbenejších predmetov. Učili sme sa rôzne prkotiny ako Vynálezy Da Viciho alebo vláda Márie Terézie. Proste kraviny. Jediné čo som mala rada na dejepise je to že sme chodili do učebne s ktorej bolo (ako z jedinej) vidieť na nádvorie. Nebolo tam nič zaujímavé okrem vysokého asi 100-ročného dubu. Len tak som sa naňho pozerala. Zrazu som podním zbadala dajakú postavu. Bola vysoká a viac som nevidela. Typla som si že to bude dajaký chalan. "Jessica." povedal niekto ľúbezným hlasom. Otočila som sa. Znova. Znova som bola sama. Povzdychla som si a položila so hlavu na stôl. Rozhodla som sa nepohnúť ani o milimeter. Zrazu sa predomnou zjavila žena. Nevidela som jej do tváre lebo hlavu mala sklonenú. Priblížila sa ku mne. Privrela som oči a ona zrazu zdvihla hlavu. Stuhla som. Čas jej tváre tvorila biela lebka a druhá časť sa pomaly rozkladala. Zrazu som pocítila ako sa niečo po mne ťahá. Pozrela som sa na ruky a uvidela som tam dajakú čiernu tekutinu. Zvrieskla som a ocitla sa v učebni dejepisu. Všetci po mne vystrašene pozerali. Na rukách som cítila zvláštne teplo. Pozerala som sa na ne. Boli celé od krvi. Obzrela som sa po triede a uvidela našu učiteľku ako sa krčí v kúte. Bola celá doškrábaná. Prebehol mi mráz po chrbte. Prečo to robíš? spýtala som sa Kimira. Já...ehm....já to nerobím. povedal tak trochu zaskočene. Tak prečo si vtedy ostatným vymazal pamäť alebo.....nedokončila som lebo mi skočil do reči. To preto lebo nechcem aby si niekto pamätal že ty máš byť tou, ktorá porazí F.E.A.R. Stuhla som. Nevedela som čo mám robiť. Nič. Nemohla som proste nič urobiť. Svet sa akoby zastavil. A já sním.

Zrazu mi pred tvárou niekto zaluskal prstami. Mala som taký zvláštny pocit. Akoby mi do hlavy natlačili 2 tonového slona. Pred sebou som uvidela niekoho tvár. Bola mi povedomá. A tie oči. "Damian?!"zvrieskla som prekvapene. "Čo...čo tu robiš?" povedala som tak trochu dezorientovane. Porozhliadla som sa okolo seba. Bola som v dajakej čiernej miestnosti. Kde to som. povedala som si sama pre seba. No predsa v Disney Lande. Kde asi? povedal Kimiro tak trochu namrzene. Damian sa neisto usmiala lebo ten mini komentár počul. Vlastne ako ho mohol počuť keď....Tak trochu ma to zarazilo. Rozmýšlala som čo sa deje. Prepáč Jessica, ale musel som ti vrátiť spomienky. A nakoniec sme skončili tu. povedal Kimiro. Spomenula som si čo sa stalo v učebni dejepisu. Chceš povedať že ma vážne dostali? spýtala som sa ho. "Áno." povedal s kľudom Damian, ktorý celý náš rozhovor počul. Takže sa mi to nesnívalo že ma tá strašná žena dostala. Pozrela som sa na Damiana, ktorý sa opieral o stenu. Pozorne som si ho prezrela. Za tú dobu sa vôbec nezmenil. No až na to že bol vysoký a svalnatý. Inak mal stále rovnaké zeleno-hnedé oči a krátke hnedé vlasy. Dúfala som že nestratil ten svoj zmysel pre humor, lebo ten som na ňom milovala. Damian sa na mňa pozrel a milo sa usmial. Pozorovala som ho a on sa mi zrazu začal strácať pred očami. "Damian!" zvrieskla som naňho, ale bolo už nedkoro.

"JESS! JESS!" začula som niekoho kričať. Otvorila som oči a nad sebou som uvidela Lucy, ktorá vyzerala veľmi vystrašene. " Je v poriadku slečna Donaldová?" začula som hlas našej učiteľky dejepisu. Opatrne som sa zdvihla a pozrela sa na ňu. Keď som ju zbadala myslela som že dostanem infarkt. Nemala na sebe ani škrábanec. Pozrela som sa na svoje ruky. Ani kvapka krvi. Odlahlo mi, keď som zistila že sa mi to iba snívalo. Ale musím uznať že to bol moc divný sen.