Heaven Hallova √

Heaven Hallová

,,Nie, Red, nerob to."
Natisla sa ešte viac. Až nemohol dýchať.
,,Nie, prosím. Nerob mi to. Neopúšťaj ma."

Pery stiahol do úzkej linky. Ale len preto, aby odolával pocitom. Teraz, keď vie o všetkom, o všetkých jeho pocitoch a môže byť s ňou, bráni sa.

Bolí ho srdce, má zranenú dušu, cíti sa unavený, starý a nevie čo ďalej. So sebou, so životom.

,,Nie, prosím."
Plakala. Tak moc, až rozplakala aj jeho. A však, zatiaľ čo ona plakala hlasno, dávajúc von všetkú bolesť, on plakal potichu. Aby o tom nevedela. Ale plakal hlavne preto, lebo sa s ňou lúčil.

,,Je neskoro, Heaven. Choď domov."
Chytil jej ruky a chcel ich dať zo seba dolu, ale bránila sa. Tisla sa k nemu viac a viac. Nasávala jeho vôňu, trela nos o jeho pokožku, dotýkala sa jeho chrbta.

,,Nie, Red. Nie. To nemôžeš. Nie, prosím."
Zavrel oči. Pár sĺz opustilo jeho oči a rukou si ich zotrel. Čo najrýchlejšie.

,,Je čas ísť, Heaven. Dopekla, ženská, počúvni ma."
Pokrútila hlavou a bojovala s ďalšími slzami. Rovnako ako on. Ak neodíde, zoberie si ju hore do izby, uloží vedľa seba a bude ju hľadkať až pokiaľ nezaspí. Urobí to tak ako to vždy robil.

,,Nechcem ísť od teba preč. Už som doma. V teple, láske, tej bezhraničnej, láskyplnosti a dôvornosti. To všetko z teba vyžaruje, Red. Nechcem ísť preč."

Cítil jej slzy.
Bolesť.
Konečne ju.

To všetko už však nemalo zmysel. Zničila ho.

,,Choď domov, Heaven. Zavolám ti."
Pokrútila hlavou.
,,Nie, nezavoláš."
Mlčal.
Mala pravdu.

,,Chcem byť s tebou."
Vedel však, že to neznamalo to, že miluje.
Nie.
Ona ho nemiluje.
Potrebuje svojho najlepšieho, hlúpo kamaráta.

Utrel si ďalšie slzy a tentoraz ju od seba odtrhol a cúvol.

,,Maj sa, Heaven."