ʙ ᴀ ʙ ʏ-ᴋᴛʜ;ᴊᴊᴋ

2- »ɪ ɴ🌙ʟ ᴏ ᴠ ᴇ«

„Nestresuj toľko a choď za ním!" Pretočil očami môj verný kamarát a odkusol si z jablka.

„Tebe sa to povie! Nikdy s nikým neprehovoril, som proste nervózny," zavrčal som na neho a kusol si do pery. Každú prestávku stojím za rohom a pozorujem ho ako si vždy sadne na tú istú lavičku a číta nejakú knihu. Už mesiac sa prehováram, aby som za ním zašiel a prihovoril sa mu, ale strach ma vždy premôže. Dozvedel som sa o ňom len tento rok, chlapci zo štvrtého ročníka po ňom zakričali bejby a ja som sa začal vypytovať. Teraz toho ľutujem, pretože každým dňom sa doňho viac a viac zamilovávam...tým pozorovaním...

„No Taehyung, už zvoní...aká to škoda, chcel som tu stáť ešte aspoň hodinu, nuž nedá sa nič robiť, poďme."

„Joon, ty si taký dement," zasmial som sa a buchol ho do ramena. Som rád, že ho mám, aj keď je väčšinu času sarkastický, má inteligentné poznámky a vždy niečo rozbije.

„Mám priemer jedna celých, dementi sú označovaní za negramotných hlupákov. Som negramotný hlupák?"

„Nie, ale-."

„Tak vidíš a teraz sklapni a poď do triedy," zastavil ma a strčil do laboratória, sakra...máme chémiu a ja som sa na dnes nič nenaučil. A pre moje večné šťastie nemám tu ani jedného z mojich kamarátov, ktorý by mi poradili.

„Dobrý deň žiaci, posaďte sa." Po každohodinovej rutine, ako je postavenie sa a pozdravenie učiteľovi sme si sadli na svoje miesta a vyčkávali kým zapíše chýbajúcich a ďalšie tie blbostičky.

„No, chce niekto odpovedať?" Ako vždy som sa hlavne nenápadne zaryl niekam až pod stôl, aby ma nevidela, nechcel som dostať päťku už tak prejdem ledva na trojku.

„Bejby poď, máš tu len dve známky," zavolala ho a ja som sa porozhliadol po triede, zabudol som, že túto hodinu mám s ním. Bez protestu sa postavil s papierom v ruke, sadol si do prvej lavice a učiteľka mu dala písomku, ktorú po pár minútach odovzdal. Čudujem sa, že aj učitelia ho volajú bejby...

„Dobre, dnes si dáme opakovanie názvoslovia, píšte si...dichlórmetán." Prestal som rozmýšľať nad týmto tajomným chlapcom a dal sa do učenia.

—

„No tak Tae! Veď už sa prekonaj a choď za ním, nie je to nič strašné," prehováral ma Joon, keď sme zas a znovu stáli za rohom.

„Prečo sa na mňa pozeráš, veď mi odpovedaj," pozdvihol som obočie a rozhodil rukami.

„Vidíš?"

„Fajn, tak to nebude také ľahké, už viem prečo si nervózny...a len tak medzi nami, už to nikdy nerob," zašepkal a okoloidúcemu prváčikovi vytrhol z rúk desiatu.

„Vďaka!" zvolal za ním, keď ten maličký utekal preč.

„Ty si riadny šikanátor," zachechtal som sa. Jedna výhoda mať za najlepšieho kamaráta Kima Namjoona je ten, že sa ho každý bojí čiže si môžem skočiť do koho chcem a môj veľký macko ma ochráni.

„Možno preto si ma bejby nevšíma!" Vykríkol som a ukázal na neho prstom.

„Prstom sa neukazuje," pokarhal ma a moju ruku zložil dole.

„Ale prestaň...no teraz vážne, každý sa bojí na teba čo i len pozrieť a keďže som stále vedľa teba, tak som pre bejby neviditeľný!"

„Desíš ma s tvojimi úvahami, radšej poďme na obed chlapci nás tam čakajú," potľapkal ma po ramene a pobral sa smerom do jedálne. Povzdychol som si a cupkal za ním, možno mi poradia chlapci...

„Tak čo Taehyung, ako bejby?" Hneď ako som prišiel si do mňa rypol Hoseok, ako vždy...

„Radšej ho nechaj, je na pokraji zrútenia," Joon ma upokojujúco pohladkal po hlave a ja som našpúlil ústa. Prečo musím byť najmladší? Je aj bejby starší ako ja, alebo existuje aj niekto od koho som ja starší?

„Yoongii, zachráň ma," zakňučal som a zvalil sa mu na rameno.

„Ak nie si posteľ alebo Jimin tak sa ma nedotýkaj," zavrčal a ja som sa radšej vzdialil, ten maličký je dosť nebezpečný čo sa týka jeho osobného priestoru, a keď sme už pri tom...

„Kde je Jimin?"

„Šiel na týždeň do Busanu, na to tanečné vystúpenie, na ktoré si očividne zabudol..," škaredo na mňa pozrel Jin. Pretočil som očami a radšej odišiel preč od mojich strelených kamarátov, ani neviem, kde a kedy sme sa našli. Zasmial som sa sám pre seba a ani si neuvedomil, že nedávam pozor na cestu až kým som do niekoho nenarazil a nezvalcoval ho na zem. Bejby...

„Uhm...j-ja prepáč, nedával som pozor n-na cestu, je ti niečo?" Zakoktával som sa, pretože jeho vystrašený a zmätený pohľad ma privádzal do rozpakov. Chytil som jeho ruku a vytiahol ho zo zeme, chvíľu som si ju obzeral a ohmatával, pretože som nemohol uveriť, že táto hebká ručička patrí chlapcovi. Opatrne ňou pohol k sebe a mne tým naznačil, že je mu to asi nepríjemné.

„S-som Taehyung a-a ty?" Nervozita zo mňa priam sršala, moje telo oblial pot z toho ako intenzívne sa na mňa pozeral. Sklopil svoj zrak k svojim rukám a ja som spravil to isté, vo svojich rukách držal zošit, ktorý otočil a tam bolo diamantmi napísané baby.

„Bejby? To nie je tvoje meno," zamračil som sa. Chcel by som počuť jeho hlások, stačí ak by povedal to zasrané bejby... On si len povzdychol a položil svoju malú ruku na moje líce, srdce mi v tu chvíľu vynechalo niekoľko úderov, och Bože je tak blízko... Jednoducho sa usmial a odišiel, ja som sa ešte stále nemohol spamätať z toho dotyku a tak som tam stál, uprostred chodby, zmätený, rozklepaný a hlavne zamilovaný až po uši. A za toto všetko môže len a len bejby.

-👶🏻-

Ayo Jenniers💕

»potlesk pre mňa, že som sa dokopala napísať kapitolu. Dúfam, že to nebudem zanedbávať a budem písať pravidelne, pretože vás všetkých milujem a chcem, aby ste aj vy milovali mňaaa 💕❤

»on je taký...cute 💕 proste baby 😏