ʙ ᴀ ʙ ʏ-ᴋᴛʜ;ᴊᴊᴋ

6-»ᴄ ʀ ʏ🌙ʙ ᴀ ʙ ʏ«

„Sakra, sakra! Kde mám tie nohavice?!" Nadával som, zatiaľ čo som hľadal veci, ktoré si chcem obliecť, zaspal som a teraz momentálne nestíham do školy, ak by to bol normálny deň tak by som sa na to zvysoka vysral, ale dnes máme prvú schôdzu, kde začneme preberať ako by mal vyzerať tohtoročný zimný ples. Niesom z toho nadšený, ale moja drahá triedna ma vybrala do tohto programu, vraj sa flákam a mám sa už konečne do niečoho zapojiť.

„Aish!" Zaklial som, keď som uvidel veci pohodené na stoličke, rýchlo som ich na seba obliekol a utekal do školy.

„Jaaaj, pozoor!" Vrieskal som, zatiaľ čo som narážal do ľudí, dostal som od nich len znudené a pohoršené pohľady, predsa len...je ráno a ja tu utekám ako taký šialenec.

„Pán Kim idete neskoro." Hneď ako som vyrazil dvere od výtvarnej triedy na mňa vybehla nejaká profesorka. Pardon, ale moja pamäť na mená je fakt mizerná.

„Pardon," odkašľal som si a sadol si do prvej lavice, kde bolo voľné miesto.

„Takže, dopočula som sa, že tohtoročný zimný ples chcete mať v maskách, čiže...maškarný zimný ples, to je dobrý napád," začala a posadila sa na katedru.

„Uhm, mohli by sme hlasovať aj za kráľa a kráľovnú školy..," zašepkala...dievčina...

„Uuhmm, áno to by sme mohli, skvelé, ešte nejaké návrhy?" Vyzvala nás no všetci boli ticho, ja som dokonca aj napoli spal, pretože toto ma vôbec nezaujímalo.

„Vy ste teda výreční...fajn, tak si myslím, že zatiaľ to je všetko, ples je o dva týždne v piatok takže už začnite niečo chystať, Soo-an dám ti to na starosť dobre? Môžete odísť." Neváhal som ani sekundu a vystrelil z lavice ako blesk. Na hodinu som sa až tak neponáhľal takže som sa zastavil pri jednej lavičke a vytiahol si desiatu, s chuťou som sa zakusol a pozrel sa na hodinky na mojom pravom zápästí. Ešte tridsať minút do konca...povzdychol som si a do pár minút zjedol desiatu, s plnými ústami som sa teda vybral do triedy.

„Phepácte..," zamrmlal som a omrvinky si z úst utrel.

„Ugh...pán Kim, s plnými ústami sa nerozpráva, sadnite si." Rozhliadol som sa po triede a pokrčil nosom, nie je tu nikto koho by som poznal tak dobre, aby som si k nemu dobrovoľne sadol.

„Haló, pán Kim," upozornil ma a tak som si predsa len sadol k nejakému krpcovi. V momente, keď som si sadol strnul a začal sa hrať s perom.

„Si v poriadku?” Zašepkal som a trochu sa k nemu naklonil.

„Á-ano, j-jasne.” Pokýval som hlavou a odklonil sa, podložil som si hlavu rukou a snažil sa vnímať profesora.

„Taehyuuuung!” Trhol som sebou, keď som započul svoje meno. Zbesilo som sa rozhliadol po triede a zistil, že hodina už dávno skončila a ja som tu ostal sám, teda až na...Joona poskakujucého pri mojej lavici.

„Čo je?” Zamrmlal som a pretrel si oči, ten spánok mi prospel.

„Aké čo je? Tu mám hodinu ja, ty máš výtvarnú s Bejbym tak vypadni,” zamračil sa popohnal ma preč. Fagan... Zodvihol som sa z miesta, kde som mal príjemne vyhriate a rýchlym krokom šiel až do učebne, kde mám výtvarnú. Postavil som sa za stojan a rozmýšľal čo budem kresliť, keď v tom som si spomenul, že aj Bejby je tu so mnou. Otočil som sa za seba, pretože som vedel, že tam bude.

„Ahoj Bejby,” usmial som sa naňho a zakýval mu. On sa na mňa zamračil a vzal do ruky ceruzku. Hmm...prečo je zrazu taký chladný?

„Je ti niečo?” Opýtal som sa znova a nepatrne pokrčil obočím. Bejby sa na mňa pozrel a zdvihol svoje dokonale upravené obočie.

„Prepáč, ale ja myšlienky čítať nedokážem,” zamračil som sa a porozhliadol sa po triede, keď sa mi zazdalo, že je tu podozrivé ticho.

„Chlapče...on ti nikdy neodpovie, nesnaž sa,” Povedala učiteľka a všetci sa začali smiať.

Oh..., zabudol som na tú jeho pretvárku v škole. Pozrel som sa do tváre smejúcich sa spolužiakov a so sklonenou hlavou sa otočil naspäť k plátnu. Cítil som sa strašne...nemal som rád, keď sa na mne niekto smial, privádzalo ma to do úzkosti, ako keby som bol v uveznený v malom priestore, kde sa so všetkých strán ozýva smiech.

„P-prepáčte, n-nie je mi dobre, m-môžem?” Zbesilo som dýchal a ukázal na dvere. Smiech ludí sa zväčšil a ja som sa začal potiť, cítil som, že o chvíľu dostanem záchvat ak odtiaľto rýchlo nevypadnem, moje telo reagovalo presne tak, ako keď ma na základke zavreli do skrinky, odvtedy mám klaustrofóbiu, a teraz asi aj...smiechofóbiu alebo čo...

Rozopol som si vrchný gombík na mojej košeli a vybehol na školský dvor, potrebujem byť vo veľkom priestore a hlavne na vzduchu. Sadol som si na trávu a hlavu zaklonil dozadu, nečakal som, že sa mi toto niekedy stane...na škole som bol obľúbený a málokto sa odvážil na mňa čo i len škaredo pozrieť. Ani som si to neuvedomil a po líci mi stiekla malá neposlušná slza, nemal som silu ju zotrieť a tak som sa poddal hysterickému plaču.

„Taehyung?” Zodvihol som zrak k môjmu priateľovi a hneď na to sa mi z hrdla vydral hlasný vzlyk.

„Joonie.” Ihneď ku mne pribehol a vtiahol ma do objatia.

„Čo sa stalo? Prečo plačeš? Urobil ti niekto niečo? Je ti zle? Zlatko pozri sa na mňa,” chytil moju tvár do rúk a palcami mi zotieral slzy.

„O-oni, oni s-sa mi...sm-smiali,” nevládal som ani hovoriť a tak som sa zavrtal do hyungovej hrude.

„Kto sa ti smial zlatko, povedz mi kto to bol a ja ti sľubujem, že pobozká hlaveň brokovnice,” pohladkal ma po hlave a ja som sa zasmial tak, že mi vytryskol sopeľ z nosa.

„Ugh! Fuj! Do riti ešteže pri sebe mám vreckovku...fuj, na!” Podal mi ju a ja som sa vysmrkal, trhane som sa nadýchol a utrel si mokrú tvár od sĺz.

„No poď ty uplakanec, ideme im nakopať tie skurvené zadky,” potiahol ma za ruky, aby som sa postavil, ešte poslednýkrát som ho silno objal a poutieral sa doňho.

„Ľúbim ťa hyung.”

—❄—

Ayo Jenniers🌙

»ahh, ani neviem ako dlho nebola časť, ale nejdem sa tu ospravedlňovať. Ponorila som sa do obrovských sračiek a ani anjel nevie ako z toho vyjsť von. Ale asi by som si mala zvyknúť, pretože sa mi to deje neustále a mám chuť sa odstreliť 😀.

ʜᴜᴢʙᴀɴᴅᴢ :') 🌙