ʙ ᴀ ʙ ʏ-ᴋᴛʜ;ᴊᴊᴋ

17-»ғ ɪ ɢ ʜ ᴛ«

„Sadneme si tam do parku?" Ozval sa Bejby po chvíľke chodenia.

„Chcel si ísť na prechádzku a po pár minútach si chceš sadnúť?

„Vyzerá to tak," pokrčil ramenami a ťahal ma smerom k nej.

„Si neuveriteľne lenivý. A len tak mimochodom...chceli sme ísť na zmrzlinu!" ukazovák som mu vrazil do hrude a urazene sa od neho otočil.

„Chcem sa s tebou o niečom porozprávať." Vážny tón v jeho hlase ma zarazil. Mohol ráno počuť môj rozhovor? Sledoval ma zo schodov, ale tváril sa, že nie?

„Ide o môjho...otca," zavrčal. „To ráno...ja...počul som vás," chytil ma za ruky a otočil čelom k sebe.

„Neopováž sa s ním prehodiť ešte jedno slovo, ani sa naň nepozeraj. Zakazujem ti to!" nepatrne zvýšil hlas.

„Dobre, sám od seba naň neprehovorím. Ale ak sa mi dostane pod ruky tak za seba neručím Jeon... nedovolím, aby ti niekto ubližoval."

„On mi už nemôže ublížiť hyung, niesom dieťa," pokrútil hlavou a náhle sa postavil. „Ideme na zmrzlinu!"

-

„Prosím, ja chcem vanilkovú!" vykríkol som a prstom ukázal na zmrzliny. Bejby si kúpil škoricovú a mohli sme pokračovať v ceste. Nemali sme určený cieľ, proste sme chodili po meste ako spokojný zamilovaný párik.

„Bejby...vážne by som chcel ísť za hyungom. Odkedy sme spolu tak sme sa poriadne ani nevideli a...chýba mi," posmutnel som, už som ani nemal chuť na zmrzlinu.

„Hmm, dobre.., ale odprevadím ťa! Teraz nemôžeš ísť nikde sám," pobozkal ma na temeno hlavy a silnejšie mi stisol ruku.

„Prečo?" zaujímal som sa.

„Nevieš si ani predstaviť čoho je ten bastard schopný. Ja sa mu už viem ubrániť, ale čo ty? Si preňho ľahká korisť, a teraz keď už vie, že ku mne patríš..,že si súčasťou mňa...nechcem si ani predstaviť čo by sa ti mohlo stať."

Zastavil som ho, poližil som svoje dlane na jeho krásnu tvár a povzdychol si. „Bejby Jeon, sľubujem ti, že sa od teba nehnem ani na krok a nikde nepôjdem sám, tak prosím...prestaň už nad tým premýšľať," naklonil som sa k jeho tvári a jemne ho pobozkal na pery. „A teraz už poďme, neviem sa dočkať hyunga!"

-

„Hyungiee!" vytrhol som sa Bejbymu a skočil po Joonovi, ktorý mi práve otvoril dvere.

„Hej, hej, hej! Takto sme sa nedohodli!" hneď zakročil môj milovaný priateľ a prstom ukazoval nech z neho zleziem.

„Bejby! Veď ho len objímam!"

„Áno! Polonahého! Toto sa mi nepáči Tae, tak ťa prosím...zlez z neho," povzdychol si.

„Nie. Joonie je ako môj starší brat a ty si musíš uvedomiť, že nemáš načo žiarliť!"

„Fajn! Tak si tu buď, ja odchádzam!" vykríkol a rozbehol sa preč.

„Nechcem nič hovoriť, ale asi sa schádzaš s psychopatom," prehovoril hyung a pohladkal ma po hlave. „Poď, spravíme si kakao a porozprávame sa o tom," cúvol dozadu a zavrel za nami dvere. A tak sme až do noci rozprávali čo sa za posledné týždne stalo. A ani som nemyslel na Bejbyho, na to, že je doma sám. A čo sa tam môže diať...