ʙ ᴀ ʙ ʏ-ᴋᴛʜ;ᴊᴊᴋ

11-»ʜ ᴏ ʀ ɴ ʏ🌙ʙ ᴀ ʙ ʏ«

„Nemôžem uveriť tomu, že sa nechávam šukať mladším než som ja," zahrešil som.

„Hneváš sa na mňa?" Bejby mi chytil tvár do rúk a dal mi detskú pusu na pery.

„Tajíš mi toľko vecí, že si ani niesom istý, čo cítim..."

„Ty-...nechceš sa so mnou rozísť, že nie?" Vystrašene na mňa pozeral a ja som uhol pohľadom.

„Veď ani neviem tvoje meno," začal som aj napriek tomu, že ho tým naštvem.

„Tss," odfrkol si a odtiahol sa odo mňa.

„Presne ako som si myslel, nie som pre teba tak dôležitý ako ty pre mňa, nedokážeš mi povedať ani tvoje hlúpe meno," uchechtol som sa a odrazil od skrinky.

„Ak sa rozhodneš povedať mi ako sa voláš,..vieš kde ma nájdeš," zašepkal som cez svoje rameno a odišiel preč zo školy. Toto je prvýkrát kedy som šiel poza školu a to len kvôli tomu- nie...nebudem sa rozčuľovať. Zašiel som do neďalekej kaviarne a hneď si objednal, ani som nečakal kým ku mne niekto príde. Sedel som na stoličke a popíjal čaj, medzitým som rozmýšľal nad svojim životom, ale hlavne nad Bejbym a prečo mu to všetko vlastne tolerujem, neviem jeho meno ani koľko má rokov, len to že je mladší než ja. V podstate o ňom viem jedno veľké hovno, ale hlavne, že s ním chodím. Bože ja som dilino.

„Tae!" Cez celú kaviareň vykríkol kto iný než Bejby. Naštvane kráčal ku mne a ruky mal zatnuté v päsť, ako náhle bol pri mne chytil ma za golier a vyzdvihol do vzduchu. Oi, bejby!

„Ako si kurva môžeš myslieť, že mi na tebe nezáleží?! Vo vzťahu sa majú veci riešiť a nie zbabelo odchádzať!"

„B-bejby, d-dusíš ma," zasípal som a snažil sa dať jeho ruku z môjho krku preč. Nepovolil, miesto toho si ma pritiahol do vášnivého bozku.

„Mrzí ma to, ale meno ti povedať nemôžem...nechcem," zašepkal, keď sa odo mňa odtiahol a hlavu si položil na moje rameno. Konečne som mohol dýchať...silno som ho objal a vydýchol.

„Nevadí, hlavne že mám teba. Prepáč mi, že sa stále urážam." Rozhodol som sa, nebudem na neho tlačiť, veď on mi to povie sám, keď začnem mať tajomstvá ja, zistí aký pocit to je.

„Pôjdeme naspäť do školy? Viem, že nerad vymeškávaš," zavrnel Bejby a potiahol ma von bez toho, aby som mu odpovedal.

„Stihneme to rovno na obed tak prečo nie," pokrčil som ramenami a chytil Bejbyho za ruku.

„Tae, práve som si na niečo spomenul!" Vykríkol a zastavil sa, „v piatok je zimný ples a my nemáme masky! Musíme sa zladiť, veď vieš...ako pár," uškrnul sa.

„Uh, neviem, či tam pôjdem," odkašľal som si a potiahol ho, aby sme sa pohli inak nestihneme ani ten obed.

„Čože? A to ti dovolia? Veď si administrátor."

„Len vedľajší Bejby. Nehnevaj sa, ale mne sa tam nechce ísť," dal som mu bozk na líce a tým uzavrel túto debatu o plese. Všimol som si ako mu náhle poklesla nálada a mňa zarmútilo, ach Bejby nebuď smutný...

Kým sme dorazili do školy nikto z nás neprehovoril ani slovo, ja som rozmýšľal nad tým ako mu spraviť náladu a on sa zrejme premáhal, aby nevyviedol scénu. Neviem prečo, ale obidvaja máme tendenciu všetko zveličovať... Už bolo skoro po obede takže sme skoro ani nestáli v rade a už sme sedeli na našom obvyklom mieste -stôl v strede. Prekvapivo bol obed dobrý, takže bolo už od začiatku jasné, že to do seba nahádžem ako keby som sto rokov nejedol... Keď som sa pozrel do taniera môjho priateľa, bol plný.