My Classmate✅

8

,,Ahoj JungKookie. Tak tu si. Všade som ťa hľadal." Pokývam hlavou na znak toho, že som si vedomý toho, že Jimin je tu prítomný a pokračujem v práci v skicári.

,,JungKookie, ja viem, že je to pre teba teraz ťažké, ale nemal by si sa od všetkých tak izolovať. Nie je to zdravé a už aj Taehyung sa začína o teba báť. Myslí si, že ti nejako ublížil..."

Veď presne to aj spravil. Bravó, konečne mu to došlo.

Taehyung. Ty a ja sme sa za posledný týždeň, tak veľmi odcudzili. Už som nebol schopný sa ti ani pozdraviť, kedykoľvek som si ťa všimol, radšej som sa tváril, že tam nie si, že sa nedržíš ruky Eun-Seo, že sa na ňu neusmievaš.  A ty si sa robil, že to nie je nič nevšedného, že sa zrazu na školských chodbách obchádzame, namiesto toho, aby sme ňou brázdili spoločne.

,,JungKookie si tu?" Zatrasie mnou Jimin.

Ach, Jimin kiežby si to so mnou vzdal ako ostatný a nechal ma v pokoji smútiť. Možno, by si aj pochopil, že ja vlastne nie som nikto s kým by si sa mal ty zahadzovať.

,,Á-áno."  Pozriem sa na neho nevinnými očkami a zahrýznem si do spodnej pery. Hanbil som sa za to, že toľko vyvádzam. O tomto bola teda láska? Bolo správne, aby som toľko trucoval a smútil kvôli Taemu?

,,...chcem aby si dneska išiel so mnou aj s chalanmi do baru. Zabavíme sa a ty zabudneš."

To znie lákavo. Pozrel som sa na Jimina s viditeľne veľkým záujmom a nadchol sa nad takým plánom.

,,V-vážne?" 

Zabudnúť a k tomu konečne uniknúť od tejto mučivej bolesti?

,,Jasné, prídem po teba pred šiestou večer."

,,Al-e to je už neskoro."

,,JungKookie už nie si malý, máš sedemnásť. Aj ty si musíš trošku vyhodiť z kopýtka." Tú poslednú vetu som nepochopil, ale slovo "zabudnúť" sa mi stále ozývalo v hlave. Možno to bol dobrý nápad. Možno by som mal ísť.

,,Dobre ta-k so mnou môžte rátať." Vykúzlil som úsmev na Jimina a ten mi ho povzbudivo vrátil.

,,Mami?" 

,,Áno, Jungkook?" 

,,Kde je otec?" 

,,Ešte v práci. Prečo zlatko? Chcel si od neho niečo?"  Povie a ochotne vezme mobil z kuchynskej linky a začne vyťukávať ockovo číslo.

,,Nie, nie, nie. Ja len, či by som mohol ísť dneska večer k Jiminovi na prespávačku." Venoval som jej pohľad hodný anjelika.

Parchant jeden, takto klame.

,,Kto je Jimin?" Mama sa na mňa nechápavo pozrie, pretože z môjho rozprávania pozná iba Taehyunga.

,,Mami to je môj spolužiak."

,,A prečo ideš prespať k Jiminovi a nie k Taemu?" Rezignovane si vzdychnem.

,,S Taehyungom sme sa pohádali, mami."

,,A to už prečo?"Nakloní zvedavo hlavu stranou.

,,Nechaj to tak, mami, nechcem to riešiť." Zaklipkám očami aby som odohnal slzy, ktoré sa chytali uniknúť a stiecť po bledých líčkach.

,,Takže ho chceš tým nahnevať, že pôjdeš k Jiminovi namiesto toho, aby si šiel k nemu?" Pozrie sa na mňa mama veľavravne a ja si povzdychnem.

,,Áno, presne tak."

,,Dobre teda, aj keď tomu veľmi nerozumiem... Môžeš ísť na tú prespávačku k Jiminovi, ale napíš mi, že si v poriadku, keď budeš u neho."

,,Ahoj." Usmejem sa na Jimina, ktorý predo mnou stojí celý vyfešákovaný. Má na sebe kožené nohavicen a bordový top, ktorý sa vo svetle pouličných lámp leskne. Vyzeral priam fantasticky. 

Dokonalosť.

Zato, keď ja som sa pozrel na seba, tak som sa musel od hanby červenať. Biele tričko, moje obľubené mimochodom s vačkom na pravej strane, riflová bunda a čierne roztrhané nohavice, ktoré mi Taehyung nanútil, aby som si ich kúpil, boli môj tohto večerný outfit a to som mal ešte v izbe pocit, že som sa ohľadom obliekania prekonal. No keď som sa tak pozrel na Jimina. Oproti nemu som vyzeral vážne jednoducho.

No čo už, Jeon JungKook ty si nikdy nenájdeš dievča.

Ako keby si bol na dievčatá...

Poznamená moje sarkastické ja.

Tak a som späť zajačikovia. Tak, čo poviete? Kookie sa nám nejako čertí *-*. Čo myslíte ako dopadne táto noc v bare? 

Priznajte sa, že aj vám tečú sliny, keď vidíte bts v kožených nohaviciach. Bože, nech nemá tak dokonalý zadok a ja sa nebudem pozerať, sľubujem.