Vianočná koleda (Adventný kalendár)

[7.] Veselé Vianoce, Toby

Opäť prichádza jedna zo smutnejších poviedok, od nattallies. Aj tak však dúfame, že sa vám aj táto bude páčiť. 🌹

,,Aha, padá hviezda. Niečo si želaj!" povedal nadšene a ukázal prstom na nočnú oblohu. Otočil sa na mňa s tým najúprimnejším úsmevom. Musela som sa usmievať tiež. Želám si len, aby táto chvíľa nikdy neskončila. Chytila som ho za ruku a on svoje prsty zaplietol s tými mojimi. Pritiahla som si bundu bližšie k telu. Sedeli sme na streche jeho domu a pozorovali nočnú krajinu. Decembrový vietor mi fúkal do tváre. Moje líca boli určite už úplne červené. Vločky padali z neba a na našich spojených dlaniach sa roztápali. Hlavu som si oprela o jeho rameno a vdychla som jeho vôňu. Tú dokonalú vôňu.

,,Milujem ťa," šepla som do tichej noci.

,,Aj ja teba," šepol a dal mi bozk na vlasy.

,,Už by som mala ísť," poviem a začnem sa zviechať zo zasneženej strechy.

,,Kate?" ozval sa a držal moju ruku.

,,Toby?" Usmiala som sa naňho.

,,Veselé Vianoce," povedal s úsmevom a hľadel mi pritom do očí. Pustil moju ruku a ja som šla k oknu, cez ktoré sme vyšli.

,,Dobrú noc." Vošla som do jeho izby, ktorá bola celá vyzdobená všelijakými svetielkami a vianočnými ozdobami. Nikto nemiloval Vianoce viac, ako ON. Vianoce som milovala už len preto, že ich miloval ON. Posledný krát som mu zakývala z okna a šla som domov. To bol posledný deň, kedy som mu povedala, ako ho milujem. Posledný deň, kedy som cítila dotyk jeho teplých rúk. Posledný krát, kedy som cítila jeho pery na tých mojich. Keby som vedela. Keby som vedela, čo sa stane. Nikdy by som neodišla. Bol to deň pred Vianocami, keď šiel ešte v ten večer po tom moste. Po tom prekliatom moste. Nenávidím ten most! Ten most, na ktorom vyhasol jeho život. To boli jeho posledné Vianoce. Rovnako ako umrel ON, umrela aj časť mňa.

,,Kate?"ozvalo sa z konca izby a spoza dverí vykukla hlava mojej mamy. ,,Zdobíme stromček. Chceš sa pridať?" povedala opatrne. Slzy sa mi nahrnuli do očí. Tvárila sa, akoby sa nič nestalo. Proste ďalšie Vianoce. V rukách som drtila rámik s fotkou. S fotkou s ním. Na fotke sa usmieval od ucha k uchu. Musela som sa pousmiať. Stáli sme pred vianočným stromčekom u nich doma v pletených vianočných svetroch. Boli sme tam šťastní. Bol tak nádherný. Hrozne mi chýbal. Myslela som, že sa to po roku zlepší. Ale je to len horšie. Toto obdobie bolo najhoršie. Obdobie, ktoré mal najradšej. Obdobie, ktoré mu bolo minulý rok osudné. Slzy sa mi znova spustili po lícach. Ako si ma tu mohol nechať. Ako? Triasla som sa. Moje ústa vypúšťali vzlyky. Rukou som si vošla do vlasov. Ani som si nevšimla, kedy moja mama odišla. Bolo mi to jedno. Všetko mi bolo jedno. Pozrela som sa cez okno na nočnú oblohu. Bola rovnako nádherná ako v ten večer.

,,Ani nevieš, ako strašne mi chýbaš," šepla som smerom k fotke v mojich rukách. Nenávidím Vianoce. Tak strašne moc ich nenávidím. Rukou som si prešla po tvári a zotrela slzy. Postavila som sa a prešla som k zrkadlu na stene. Vlasy som mala na všetky strany, modré oči začervenané a plné sĺz. Už som nevidela to dievča na fotke. Dievča na fotke bolo šťastné. Jej oceánovo modré oči žiarili šťastím a sálal z nich pokoj a láska. Láska k nemu. Nohy sa mi podlomili a znova som sa rozplakala.

,,Prečo?!" skríkla som. ,,Prečo?!" Rukou som udrela do veľkého zrkadla predo mnou. Sklo sa rozštiepilo na milión kúskov, ktoré na mňa následne spadli. Myslím, že niektoré sa mi aj zarezali do pokožky. Bolo mi to jedno. Sedela som tam. Schúlená na zemi a utápala som sa vo vlastných myšlienkach. Môže človek umrieť žiaľom? Ak áno, tak istotne umieram.

,,Toby," šepla som a od únavy som zaspala.

,,Kate!" zobudila som sa na krik mojej mamy. Rozlepila som oči a pozrela sa na ňu. Pohľad som mala ešte zahmlený. Zdvihla som sa do sedu a sklo podo mnou zapraskalo.

,,Čo robíš pre boha?!" stále kričala a mávala rukami.

,,Prepáč," šepla som zlomeným hlasom a zahľadela sa do zeme.

,,Potom príď dolu," povedala a odišla. Chcela som sa postaviť. Zaprela som sa rukami, ale sklo sa mi zarezalo do dlaní. Keď som sa konečne postavila, prešla som do kúpelne. Sklo nebolo našťastie zapichnuté moc hlboko, takže som ho bez problémov vytiahla. Krvavé ruky som vložila pod prúd chladnej vody. Ruky som si obviazala a šla som dolu do kuchyne. Keď som tam videla stáť ozdobený stromček, zabolelo ma v hrudi. Bol nádherný. Tak ligotavý a žiarivý. Páčil by sa mu.

,,Idem sa prejsť," povedala som smerom k obývačke, kde bol ostatok mojej rodiny. Nečakala som na odpoveď. Vzala som si bundu a vošla som do chladného večera. Prechádzala som sa ulicami. Dostala som sa až do parku. Milovala som ten park. Teraz len pri myšlienke naň sa mi chce plakať. Tu sme sa spoznali. Tu som prvý krát videla tie veľké oči. Tu som prvý krát cítila jeho dotyk. Tu som prvý krát vedela, že môžem byť šťastná. V strede parku stál obrovský strom, obmotaný svetlami. Sadla som si na lavičku. Nezvládala som to. Sedela som tam dlho. Dlho som sa pozerala na ten prekliaty strom. Oči ma štípali, ale už som neplakala. Nemala som čo. Bolo mi jedno, že môže byť aj -20 stupňov, alebo že sedím na zasneženej lavičke. Zimu som už necítila. Už som necítila nič. Po chvíli som sa postavila a šla som. Nevedela som kam. Proste som šla.

,,Toby?" zasmiala som som sa, keď som videla ako sa trápi so zdobením medovníkov. Otočil sa od stola a pozrel sa na mňa. Hnedé vlasy mu padali do očí a vyzeral proste úžasne. Usmievala som sa ako debil. On len zdvihol obočie a s úškrnom na tvári podišiel ku mne. Chytil ma za boky, a keď už som čakala že spojí naše pery, tak ma zdvihol a začal sa so mnou točiť. Skríkla som. Keď ma pustil a ja som znova bola schopná stáť na vlastných nohách, udrela som ho so smiechom do hrude. On sa na mne len zasmial a ruky, ktoré som mala na jeho hrudi mi vzal a vtedy konečne spojil naše pery. Po chvíli som sa odtiahla.

,,Pomôžeš mi to dozdobiť?" Pozrel na mňa smutným pohľadom. Mohol byť v ten moment tak zlatý? Usmiala som sa a pobozkala ho na nos. On len zdvihol jedno obočie a znova sa uškrnul. Chytila som ho za ruku a presunula som sa k medovníkom. Polevu som uchopila do rúk. Netušila som, že stojí rovno za mnou, keď som sa s polevou otáčala. Poleva mu ostala na nose. Smiala som sa. On sa na mne len urazene prizeral.

,,Prepáč." Stále som sa na ňom smiala. Zotrela som mu polevu z tváre a prst s polevou mi následne oblízol.

Neviem ako, ale zrazu som stála na moste. Na TOM moste. Začala som sa triasť. Oči sa ma zaplnili slzami. Moju pozornosť zaujal kríž na kraji mosta. Začala som vzlykať. Šla som bližšie. Nedokázala som tam stáť. Rukami som sa oprela o zábradlie. Kričala som. Bolo to v ten moment kedy som spadla na totálne dno.

,,Milujem ťa." Hlas sa mi zlomil. ,,Budeme spolu. Už navždy," rozprávala som ďalej a cez zaslzené oči som už nič nevidela.

,,Veselé Vianoce, Toby," povedala predtým, ako sa jej nohy odlepili od zábradlia mostu a spadla do tmy. Do tej nekonečnej tmy.