Vianočná koleda (Adventný kalendár)

[1.] Tajomstvo jednej vločky

Tak, tu je prvá poviedka - odo mňa, ako som už spomínala. Dúfam, že sa vám bude páčiť a stretneme sa aj pri ďalších poviedkach. 💙

⛄⛄⛄

Vianoce. Ach, aký nádherný sviatok. Sviatok plný lásky, dobrej nálady, medovníkov a snehových vločiek. Áno, presne tých. Sú totiž neodmysliteľnou súčasťou týchto nádherných sviatkov. Alebo, aspoň tá jedna. A presne tak sa začína príbeh malej Winter, ktorá vníma Vianoce ako niečo čarovné a nádherné, a to práve vďaka jednej jedinej snehovej vločke.

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna malebná dedinka, v ktorej žila skromná rodina. Mali malé dievčatko, Winter, ktoré bolo rovnako čarovné, ako samotné Vianoce. Meno Winter dostala vďaka jej staršej sestre Christiane, ktorá tiež odjakživa milovala Vianoce. Ako obe dievčatá vyrastali, zakaždým vianočná nálada, ktorá v ich domčeku nesmela chýbať ani jeden rok, silnela.

Winter bola vždy veľmi zvedavé dieťa. Už ako malá, keď ledva chodila, zbadala na nebi prenádhernú vločku. Rozutekala sa za ňou a keď sa jej podarilo chytiť ju do svojich teplých rukavíc, vločka sa neroztopila. Namiesto toho Winny každý rok tvrdila, že vločka sa k nej vracia vždy, keď napadne prvý sneh a rozpráva sa s ňou. Jej rodičia boli radi, že ich dcérka má takú bujnú fantáziu. No azda to nebola fantázia? To vie len tajomstvo snehovej vločky.

„Mami, moja vločka ešte neprišla," povedala smutná Winny po tom, ako prišla do kuchyne za svojou mamou. Tento rok vločka stále neprichádzala. Winter na ňu čakala, vyzerala ju z okna, ba dokonca každý deň trávila von, len, aby sa mohla pozerať na nebo a hľadať svoju vločku. No tá, aj napriek tomu, že snehová prikrývka bola v dedinke už dva týždne, stále neprichádzala.

„Zlatko, skús robiť aj niečo iné namiesto čakania na jednu jedinú vločku. Veď sa pozri, koľko je ich na oblohe. Môžeš si zobrať ktorúkoľvek chceš." Mama sa na ňu láskyplne usmiala a pokračovala vo varení vianočnej kapustnice.

„Ale... Ona vždy prišla. Vždy, keď začal padať prvý sneh. A teraz... Sneh už máme dva týždne a stále nič," skonštatovala Winny a pobrala sa preč z kuchyne. Namierila si to priamo do izby svojej staršej sestry, u ktorej vždy našla útočisko.

„Chrissy? Moja snehová vločka ešte neprišla. Neviem, čo sa stalo." So smutným výrazom si sadla na jej posteľ a čakala, kým sa Chrissy namiesto internetu začne venovať jej.

„Možno si si ju len nevšimla," zamrmlala len tak ledabolo bez toho, aby svojej sestričke venovala čo i len jeden jediný letmý pohľad.

„Vždy si ju všimnem. Každý rok si ju všimnem. Určite to nie je preto. Chrissy, čo ak tento rok nepríde?"

Christiana odložila mobil a pohľadom zablúdila do očí svojej sestry. „Ale notak. Už máš deväť rokov, Winny. Už by si mala prestať veriť na takéto rozprávky. Žiadna vločka predsa nevie rozprávať. Je to len v tvojej hlave," kruto vyslovila a opäť siahla po svojom mobile.

Winter tieto slová veľmi ranili a v jej očiach sa zaleskli slzy. „Klameš, Chris. Ona sa so mnou rozprávala a ja to viem," vyhlásila rozhodne a opustila sestrinu izbu.

So smutným výrazom si zobrala svoju bundu, čiapku, rukavice a hrubé snehule a vybrala sa von. Sadla si na mäkkučkú snehovú pokrývku a robila to, čo vždy. Hľadala svoju vločku.

Ani po dlhom čase strávenom v mrazivom počasí sa Winter nepošťastilo a nenašla ju. Keď si však všimla auto prichádzajúce k ich domčeku, jej oči sa rozžiarili. Vyskočila zo zeme a rozutekala sa k bránke, ktorú následne otvorila a s otvorenou náručou privítala svojich starých rodičov.