I hate U, I love U » YoonMin

OSUD

Mesiac ubehol rýchlo. Jimin absolvoval posledné sedenia s paní Kim a všetko bolo fajn. Popriala mu, nech sa mu darí a on jej tiež.

"Bože, bude mi chýbať," pomyslel si.

Na ceste do práce, bola zápcha. Auta sa sťažka hýbali. Vyzeralo to tak, že keby išiel peši, bol by v práci rýchlejšie. Kvôli tomu, meškal do práce hodinu. Šéf mu prikázal zostať dlhšie a nahradiť si čas, ktorý mal zameškaný. Jimin s tým súhlasil.

Usporiadal si veci a začal robiť nejaké prieskumy, ktoré mu šéf prikázal spraviť. Ako zvyčajne, deň v práci ubehol rýchlo.

Potom ako vyšiel z výťahu, začal kráčať k východu. Vonku sa postavil a začal hľadať kľúče od auta.

Keď ich konečne počul cinknúť, schmatol ich rukou a rýchlo vytiahol. Vďaka tomu sa mu kľúče vyšmykli do malej fontánky hneď oproti budove.

"Ach! Výborne," povzdychol si, pomaly kráčajuc k fontáne. Bola zima, ale on nemal na výber. Veci si položil na betón, rozviazal šnúrky na topánkach a vyzul ponožky. Potom si vyhrnul nohavice a jednou nohou vyskúšal studenú vodu.

"Dobre, raz, dva, tr-" predtým ako stihol dopovedať, mal už obe nohy namočené. "Achhhh, to je tak studené," začal lapať po dychu. Pokrčil plecami a rýchlo sa natiahol po kľúče.

"MÁM VÁS!" zdvihol si kľúče ku tvári, kde mal víťazný úsmev. Rýchlo vyšiel z fontány, zroloval si naspäť dole nohavice, obul sa a rýchlo odišiel do svojho auta.

Jimin naštartoval auto a vycúval z parkovacieho miesta. Skontroloval si ešte raz mobil, pokiaľ nebol na hlavnej ceste. Zrazu čierna postava stála oproti jeho autu, načo Jimin stlačil brzdu tak silno, že bolo počuť hlasný zvuk bŕzd.

"O môj bože, kurva. Nie, nie, nie." Jiminovi sa začala hlava točiť. Začal premýšlať o všetkých jeho možnostiach, ako môže skončiť vo väzení za zrazenie niekoho a byť tam 30 rokov.

S roztrasenými rukami a srdcom, ktoré bilo dvakrát rýchlejšie, si rozopol pás a vybehol sa pozrieť, koho práve zabil.

"H-hej," Jimin pošepkal, kľakol si na zem a šťuchol do tela, ktoré ležalo na zemi. Nedokázal povedať, či tá osoba bola mŕtva alebo len ťažko zranená. Jedinú vec čo vedel, bola tá, že sa dotyčná osoba nehýbala.

Po šťuchaní a trasení s telom, konečne dostal opoveď. "Choď," osoba zavrčala, skrývajúc svoju tvár lakťami.

"Č-čo? Choď? Nie!" Jimin zakričal, snažiac sa chytiť cudzinca za lakeť a pomôcť mu vstať. "Prestaň! Prestaň sa ma kurva dotýkať," zavrčal muž, pritom ako vyvliekal svoje chudé ruky z Jiminoveho zovretia.

"Hej, viem, že si zranený. Poď, pôjdeme do nemocnice. Nechcem ísť do väzenia, ak tu skončíš do pár hodín mŕtvy,"

"Som v pohode, už som ti vravel, aby si išiel," ako neznámy dopovedal, otočil sa a začal kráčať, tam kde mal aj namierené. Kráčal ako keby sa nič nestalo, nechávajúc za sebou ohromeného a zmäteného Jimina.

"Počkaj!" Jimin bežal za mužom, dúfajúc, že ho chytí predtým ako sa stratí v tme.

"Som Jimin a pracujem vnútri tejto budovy, prosím. Ak máš nejaké problémy, proste ma príď nájsť, a ja ti zaplatím za lieky," povedal a neznámy len prikývol hlavou, ani sa na neho neotočil.

"Uhm, je mi to tak moc moc ľúto, naozaj. Dokážem sa rozptýliť veľmi ľahko a bolo to jak... jedna sekunda a zrazu BUM! Bol si oproti mne a ja som sa snažil zastaviť auto, ale aj tak ťa udrelo, a bože myslel som si, že som ťa zabil! Už som si sám seba predstavoval vo väzenskom oblečení -" predtým ako Jimin mohol dokončiť svoje ospravedlnenie, bol prerušený hlasom a tvárou, o ktorej si myslel, že ju už nikdy neuvidí.

"Vždycky si bol tak neopatrný...Jimin,"