All Broken People ✔️

114.

Ahojte,

Neviem čo vám sem napísať, čo vám povedať.. Asi to že už je koniec? Už to skončilo a ja som dobojovala... Nie nevzdala som to, tak ako si to asi väčšina z vás myslí.. Bojovala som až dokonca... Predsa len som mu dala sľub, a vy všetci dobre viete že ja svoje sľuby plním... To je asi jedna s mojich kladných alebo záporných vlastností?... Či teda skôr bola... Vraj sú to len bolesti hlavy... Vraj nič vážne... Vraj mi to nič nespraví... A vidíte ako to dopadlo... Aj tak stále veríte tomu vraj to bude fajn?... Tak to ste potom riadne naivní.... Čo mám povedať? Že som bola zo svojim životom spokojná, žila som ho naplno a bola som šťastná? To si myslíte všakže? Aspoň teda väčšina z vás .... Ale pravda je niekde úplne inde...
Zo svojim životom som spokojná nebola, nenávidela som ho. Nežila som ho naplno a akoby som aj mohla? Po tom všetkom čo sa stalo... A šťastná? Fúuuuha to už ani neviem čo je... Teraz si určite vravíte že si to celé vymýšlam a že mi asi preplo alebo čo všakže? Lebo to ste si vy vždy mysleli... Ale kto z vás za mnou prišiel a spýtal sa ma ako mi je? Čo mi je? Hmmm? Nikto... Asi by som sem mala písať ako by ste mali ísť ďaľej, že na vás budem dávať z hora pozor, že to bude dobré a tak ďaľej a tak ďalej... Podobné omáčky a kraviny.... Mám otázku... Videl niekto z vás môj falošný úsmev a oči kričiace o pomoc? Hmmm? Nie... Tak potom?... Viete čo by ste mali napísať na môj náhrobný kameň?.. "Žila tak že sňou boli všetci spokojný" (Ale nie ona sama) to si myslím ja... A je to tak... Robila som to čo ste chceli... Vás som dávala na prvé miesto a seba vždy odsúvala až na to posledné... A prečo?... Lebo som nechcela aby ste trpeli a zažívali to čo ja... Viete a možno ani neviete... Ale ja som vždy bola tá ktorá pomohla a nič zato nechcela, aj ked mi ten človek potom vrazil nôž do chrbta, keď bol na tom zle znova som mu pomohla... Poviete si... Čo si sprostá? Načo mu pomáhaš keď ti ublížil?... A odpoveď? Kto iný by mu pomohol? Vy? Vy ktorý ste tak strašne slepý.. Asi nie...  Ľúbila som vás... Aj vy mňa... Čo ešte napísať? Je toho toľko veľa ale času je málo... Možno len toľko stáva že život je sviňa a je to kruté a ohavné miesto? Možno len toľko že sa na vás aj tak nedokážem nenávidieť a hnevať? Aj cez to že ste mi nedokázali pomôcť... Zvykla som si nato... Časom... Časom som si zvykla na to že nikto z vás mi pomocnú ruku nepodá... Čo je na tomto pozitívne? Že ja už budem konečne sním a nebudem sa trápiť... To je to pozitívne... Stay positive až dokonca... Boli to ťažké roky ale nejako som to zvládla a už som na konci svojej cesty... A čo na konci povedať?... Možno len toľkoto... Because life is not just Happyend... Vystihujúce môj život... Tak už je to tu...

Zbohom...

P.S. -Nebojte sa nejdem sa zabiť ani nič podobné... Len som proste potrebovala napísať takýto "list na rozlúčku" svojej rodine... A tak to zo seba dostať... Nebojte ešte vám tu budem dosť dlho pomáhať... A stále tu budem pre vás... Len občas každý potrebujeme napísať takýto list aj keď neumierame... Aby sa nám uľavilo alebo aby sme sa cítili menej zmätene a bolestivo...