Outlast

ŽE DOKTOR?!

Tieto podzemné tunely ju už vážne štvali!

Nielenže, tu bol neskutočný smrad, naviac tu bola zima, kopu hnusnej smradľavej vody a TIE TUNELY NIKAM NEVIEDLI!

Naomi sa stále točila v kruhoch. Prestávalo ju to baviť. Fakt. Toto. Nemá. Zmysel. Pripomínalo jej to labyrint. Usmiala sa. Spomenula si na jednu zo svojich obľúbených kníh. Labyrint. Vo filmovom podaní múdreho Thomasa stvárnil Dylan O'Brien. Jedným slovom FEŠÁK. Zachichúňala sa. Ide jej o život, a ona sníva o Dylanovi. Akoby ho niekedy mohla stretnúť. Nie. Neexistuje. Nula percent. 

Zrazu zastala. V tejto chodbe ešte nebola. Všetky chodby boli rovnaké. Špinavé, ošarpané, mokré a....hnusné. V niektorých boli dokonca aj mŕtvoly. Naomi ich videla už toľko, že im ani nevenovala pozornosť. 

Táto chodba bola...suchá. To bolo prvé, čo si všimla. Druhá vec. Bola slepá. Teda, nie úplne. Na prvý pohľad odtiaľ nebol žiadny viditeľný únik, ale po pozornej prehliadke zistila, že cesta von vedie po rebríku dole akýmsi zvláštnym tunelom.

Bez rozmýšľania sa tam vybrala. Rebrík bol starý a hrdzavý a Naomi zožieral nepríjemný pocit, že hocikedy môže povoliť a ona sa zrúti dolu do tmy.

Našťastie, to sa nestalo. Bezpečne zliezla až dole a zistila, že tam nie je tma. Svietilo tam tlmené svetlo, ktoré zhora nebolo vidieť. Zlá správa však bola, že táto chodba už zasa vyzerala ako tie tam hore.

S povzdychom sa vybrala ďalej. Krútila sa po chodbách, vyhýbala sa mŕtvolám s príšernými kŕčovými výrazmi smrti na tvárach a cítila sa čoraz viac unavená. Chcela sa zastaviť a oddýchnuť si. Jedno však vedela. ROZHODNE nechce spať v blízkosti mŕtvoly.

Po dlhej dobe zbadala na chodbe pred sebou dvere. Boli prilepené na pravej stene a matne sa leskli. Naomi k nim pristúpila a otvorila ich. Bez záujmu si prezrela tmavú miestnosť v očakávaní ďalšej mŕtvoly alebo nejakého milého človeka, ktorý by mal chuť zahrať si s ňou naháňačku na život a na smrť. Zarazila sa, keď zistila, že miestnosť je prázdna. Naslepo šmátrala po stene až našla plastový štvorec. Stlačila ho a miestnosť zalialo svetlo. Naozaj tu nikto nebol. Vzadu pri stene zbadala posteľ s čistým matracom. Neverila toľkému šťastiu. Pred posteľou boli staré škatule a iné hlúposti, ktoré sem niekto položil. Obzrela sa za seba, či sa náhodou neukáže niekto, kto tu býva. Nebol tu však nik a tak Naomi vošla dnu a potichu za sebou zatvorila dvere. 

S radosťou malého dieťaťa skočila na posteľ, ktorá pod ňou mierne zavŕzgala. Zložila si batoh a vybrala odtiaľ vodu. Bola smädná, a tak sa napila. Len čo vložila fľašu do tašky, cítila ako jej oťažievajú viečka. V krabici pred sebou si všimla poskladanú sivú deku. Siahla po nej. Vytiahla ju a trošku pretrepala. Deka bola zaprášená ale použiteľná. Prikryla sa ňou až po uši a zaspala.

Zobudili ju zvláštne zvuky. Netušila ako dlho spala, ale pri tých výkrikoch si bola istá jedným. Je čas vstávať. Vyskočila z postele a deku napchala do batoha. Pomaly otvorila dvere a vykukla von. Nikoho nevidela, ale chodbou sa rozliehal krik. Vykĺzla von a ponáhľala sa ďalej chodbou. 

Zastavila sa v miestnosti, ktorá bola do polovice zaliata vodou. Netušila ako sa sem dostala, ani či je to správna cesta, ale vedela, že musí ísť ďalej. A cesta, ktorá má pokračovanie, musí byť, zatiaľ, správna. Stála v tme na kovových schodoch a pozerala dole do tmavej vody. Ďalej sa dalo prejsť cez dieru v mrežiach naproti ale tie mreže boli taktiež pod vodou. Musela by do nej skočiť. Nechcelo sa jej. Mala na to pár dôvodov. 

1. TÁ VODA VYZERALA MRAZIVO.

2.NETUŠILA, ČO V TEJ VODE MÔŽE BYŤ.

3. MALA ZRANENÚ NOHU.