Outlast

JA NIE SOM VRAH!...

Prišlo jej zle.

Neuveriteľne zle.

A nebolo to len tým, že ležala na kope mŕtvol.

Potlačila paniku a snažila sa ukľudniť dýchanie a zastaviť triašku. Najťažšie bolo, že nevedela, či sa náhodou sama nezranila. Opäť ju začínala pobolievať ruka, ale veľmi to nevnímala, keďže mala dôležitejšie starosti. 

Napríklad brodenie sa v polorozložených ľudských ostatkoch. Vyhýbanie sa ostrým kostiam tiel pod ňou, ktoré ju mohli akokoľvek zraniť.

Ale najhorší zo všetkého bol ten zápach....

...nie, to nebol zápach.

BOL TO SMRAD!

Ten najhorší smrad, aký kedy v živote zacítila.

Vedela, že o mŕtvych sa takto nehovorí, ale bola to pravda a točila sa jej hlava. Už nevládala. Snažila sa zadržiavať dych, ale brodenie sa v mäkkom tkanive zosnulých jej uberalo veľa síl. Dýchala ústami rýchlo a plytko. To bolo o niečo lepšie, ale stále ešte lozila po tej kope hnijúcich mŕtvol!

Ďalšia podstatná  hrozná vec:bola príšerná tma! Nevidela vôbec nič. Na hornom poschodí ešte stále počula hulákať sirény a praskanie ohňa, dokonca hore zazrela slabé žiarenie ohňa, ale sem to svetlo nedosiahlo. Nedokázalo poraziť tú temnotu, ktorá ukrývala príšerné hromady mŕtvych ľudí.

Vytiahla z batoha baterku a posvietila okolo. Žiarivý lúč svetla sa  zarezal do hustej tmy a odhalil kopu múch, ktoré lietali sem a tam, ale boli podozrivo ticho. Steny boli krvavé. Napravo na stene si všimla špinavú, kedysi bielu tabuľu, s nápisom VÄZENSKÝ BLOK. Poobzerala sa a zvolila si najpevnejšiu cestu dole, z hory mŕtvol. Postupovala pomaly, dávajúc pozor na kosti a na extrémne rozložené časti ľudských tiel, ktoré tu istotne odpočívali už dlhšiu dobu. Nakoniec sa jej podarilo zísť dole. 

Hromadné pohrebisko  ľudí sa dalo obísť iba z jednej strany. Na tej strane boli pozdĺž steny jednotlivé cely, ale Naomi nemala náladu si ich prezerať. Chcela sa odtiaľto iba dostať! Priamo pred sebou si všimla vylomené dvere od cely, ktoré boli položené na zemi horizontálne  a za nimi kovové schodisko vedúce nahor. Vybrala sa teda ku schodom.

Keď prišla k vylomeným dverám, ozvala sa rana, schody sa zatriasli a Naomi začula hlasné dychčanie. V momente zhasla baterku. Na vrchu schodiska stál Obor.

Naomi potichu pregĺgla a potlačila slzy. Nebude plakať, bude sa skrývať a utekať. 

Spravila dva kroky späť a zamrzla, keď pod jej teniskami začľapkali už úplne rozložené telá. Obor na schodoch stŕpol a začal nahlas vťahovať nosom. Popri tom si mrmlal niečo pomätené, čomu Naomi nerozumela.

Keď sa pohol po schodoch dole, Naomi sa dala do behu a zalovila v pamäti. Nemýlila sa. Hneď za ňou boli dvere od cely. Otvorila ich a posvietila si baterkou. Našťastie žiadny blázon. Rýchlo vypla baterku a otočila sa, aby sa uistila, že si ju Obor nevšimol. Našťastie bol na opačnej strane miestnosti a usilovne liezol hore na pohrebisko. Ale potom sa zastavil a zhlboka sa nadýchol. Čosi zašomral a otočil sa k Naomi. Bezhlavo sa vrhla na zem a zaliezla pod posteľ. Počula čľapkanie a štrnganie reťazí. Vo dverách sa zjavil temný obrys. 

,,Cítim ťa."zavrčal Obor. Naomi si rukou prikryla ústa, cez ktoré sa drali von vzlyky.

Obor opäť čosi zašomral a vošiel do cely. Obzeral sa a otáčal sa v malom priestore. Zastavil sa pri posteli. Naomi mala perfektný výhľad na jeho obrovské topánky omotané reťazami a špinavé od krvi a hnusných zhnitých ľudských tiel. Na druhej strane miestnosti sa ozvalo buchnutie. Obor zamrmlal ďalšiu peknú poznámku o prasatách a vybral sa tam. Naomi počúvala ako jeho ťažké kroky doznievajú v diaľke. 

Keď si bola istá, že je dostatočne ďaleko, vyliezla spod postele a vybehla z cely. Bola skoro pri schodisku, keď sa pošmykla na čomsi mazľavom a lepkavom. S tlmeným výkrikom padla na chrbát. Nohy jej vyleteli do vzduchu a pri pristáti narazili na čosi ostré. Ľavou nohou jej prešla príšerná bolesť. Dunivé kroky za ňou sa začali približovať. Prinútila sa vstať a pokračovala v ceste na schody. Keď bola v polovici, začula Obrov rev a následný beh a dunenie ťažkých krokov na zemi. Na schodoch zažala baterku. Na nohu sa radšej nepozrela, len bežala ďalej. V očiach ju pálili slzy a opúšťala ju sila. Na vrchu schodov vybehla doprava, vľavo boli totiž mreže a ona si bola istá, že sú zamknuté. V pravo musela preskočiť ďalšie vylomené dvere, akoby ich tu niekto poukladal náročky, aby jej sťažil únik. Pri doskoku jej zapulzovalo v zranenej nohe. Utekala však ďalej až na koniec, kde sa chodba stáčala opäť doprava k mrežiam. Na ich konci však čakal Obor. Začal do nich búšiť a Naomi, keďže vedela, že ich vylomí sa dala do úteku na druhú stranu. Tam boli mreže vytrhnuté z pántov a osvetlená chodba.

Nezastavovala sa a utekala ďalej doľava, kde musela preliezť cez úzku škáru z postelí a matracov. Dosť pochybovala, že to Obra zastaví, ale šla ďalej. Na ďalšej rozvetvenej chodbe taktiež neváhala a odbočila doprava− po krvavej ceste. Na konci boli mreže sčasti založené kovovou posteľou a pod nimi priechod akurát pre ňu. Za behu sa hodila na kolená, č neskôr aj oľutovala, lebo ju premkla vlna bolesti ale kĺzala sa po chodbe cez maličkú škáru. Keď bola skoro na druhej strane, spoza matraca na posteli vykukol chlapík v bláznovskom oblečení. Naomi vykríkla, ale on si ju nevšímal, len si ľahol naspäť. 

Premýšľala, že sa zastaví a ošetrí si nohu, ale začula hlasné búchanie a zhodnotila to jednoducho− blíži sa Obor.

Pokračovala ďalej, cestou doprava, kde boli jediné dvere a boli odomknuté. Naomi to tam spoznala. Bolo to nádvorie väzenského bloku, ktoré videla predtým z poschodia, keď brala sekuriťákovi kartu. To znamená, že priamo pred ňou by mal byť....áno. Bol tam. Alebo, aspoň to, čo  z neho zostalo. Uprostred nádvoria ležalo telo muža, ktorému Obor odtrhol hlavu. Všade naokolo boli cely a v niektorých boli blázni, ktorý šialene mlátili do mreží. 

Spoza jedného betónového stĺpu, ktorý podopieral horné poschodie, sa vynoril blázon v zvieracej kazajke a podišiel k Naomi. Zľakla sa a odskočila od neho. V nohe jej trhlo. Blázon jej chcel čosi povedať, ale mal previazané ústa. Naomi chcela vedieť, čo jej chce povedať, ale s určitosťou vedela, že ten kto mu zaviazal ústa na to mal dôvod. A ten musel byť sakra dobrý!

Obzerala sa po možnom východe medzi radmi ciel, ale nikde ho nevidela. Zvieracia kazajka jej bol stále v pätách.

Nakoniec našla improvizované schodisko z rozbitých postelí a matracov. Dokrivkala k nemu a začala sa škriabať hore. Šlo to ťažko, zvlášť so zranenou nohou. Mala pocit, akoby jej v nohe uviazlo čosi ostré. Musí sa na to čo najskôr pozrieť, inak dostane otravu krvi a zomrie prinajlepšom do dvoch dní.

Vydriapala sa hore a zhíkla, keď sa k nej ozval blázon z jednej zamknutej cely a nastrčil k nej ruku.

,,Podaj mi mydlo,"povedal a zarehotal sa, akoby povedal nejaký úžasný vtip, ,,a budem potrebovať pomôcť s umývaním."opäť sa zarehotal. 

Naomi si ho znechutene premerala. Tak tento psychoš rozhodne nevyzeral na to, že by sa umýval pravidelne. Mydlo a vodu nevidel prinajlepšom rok. 

Pomaly prechádzala všetky cely, ktoré boli otvorené. V každej bola posteľ so špinavým matracom, umývadlo a záchod. V niektorých aj malý stolík. Pokračovala teda po chodbe.

Na konci chodby pred jednou zamknutou celou sedel chlap na stoličke. Naomi si myslela, že je mŕtvy, ale aj tak opatrne krivkala okolo neho. 

Keď bola pár centimetrov od neho, vyskočil a vrhol sa na ňu. Preľakla sa a prekrížila ruky v obrannom geste. Blázon sa nedostal k jej hrdlu ako plánoval, ale skúšal to ďalej. Naomi mu nasadila pravý hák a blázon preletel cez zábradlie dolu na nádvorie. Naomi začula buchnutie, ale neodvážila sa pozrieť dole. 

Šokovane hľadela na svoje ruky.

 Práve zabila človeka. 

Síce trochu pomäteného, ale človeka.

 Síce v sebaobrane, ale zabila ho.

Vyhŕkli jej slzy. Začala kričať z celého hrdla a klesla na stoličku, kde sedel blázon ktorého prehodila cez zábradlie. Triasla sa a plakala. Toto ju bude prenasledovať celý život. Dúfala, že ten život nebude dlhý.