Zaspali sme jeden vedľa druhého .Bolo to krásne ,cítila som sa nádherne bola som uvolnená ,a Cam tiež. V sne sa mi prehrávali všetky chvíle s ním ,tie krásne . Iba krásne. Lebo iné som na neho nemala. Konečne som sa po otcovej smrti cítila byť naozaj úprimne šťastná.
Zobudil ma Timo .
/T/Lea? Chceš ísť domov ? Či tu prespíš?
/L/Hej ... no ostanem .Nevadí ti to?
/T/Nie . Vpohode .
/L/Nevieš či pôjde Cam do školy?
/T/Pôjde.Ráno ťa zezie k tebe .Len si potom zoberieš veci .
/L/Dobre.
Znova som sa pritisla ku Camovy a zaspala som . Ráno bolo nádherné. Až na to že som sa zabudla odmaľovať a vyzerala som príšerne , a ešte by som mohla spomenúť že som Dallasovcom rozbila pohár. Samozrejme nechtiac. Do školy sme sa vybrali s prepletenými prstami . A s úsmevom na perách . Vlastne nám bolo jedno že nás vidia takto . Každý sa na nás (neho) pozeral - rozkríklo sa že Cam sa nevrátil domov , vraveli že sa tak opil že sa nedostal ani na penzión a že spal v jarku(BLBOSŤ)- no mne to nevadilo . išla som si svoje . Počula som 4-tákov ako uzatvárajú stávky či sme spolu alebo nie . Niekto si zarobí 20€, pretože hej. Chodíme spolu . Bol piatok takže sme nemali žiadne tažké hodiny . A čas ubehol rýchlo ako nič.A už sme boli u nás doma.
Cam
Cestou ku Dominike domov som bol brutálne šťastný.Ale zároveň som sa bál povedať jej kde som bol.Bola taká šťastná že som jej o nemocnici povedať nemohol. Robila by si starosti ja bola by naštvaná že som jej to nepovedal skôr . Asi sa jej to bojím povedať pretože nie som rád keď ju vidím smutnú. Keby jej to poviem hneď možno by to zobrala v pohode . Možno. Nemôžem jej to povedať veď nieje dlho čo jej na rakovinu zomrel otec. Ale prečo hovorím o smrti , možno sa vyliečim . Zasa možno . A možno zomriem a po roku na mňa zabudne a bude ďalej šťastná. Možno...
Lea
Cam sa mi zdal chvíľami trochu nesvoj , neprikladala som tomu veľký ohľad, myslela som si že len rozmýšľa nad tým ako to bude s našim vzťahom . Napríklad keď sa rozídeme . Budeme stále najlepší kamoši ? Alebo nám náš vzťah pokazí ten kamarádsky? To nikto nevie . Ja som sa nad tým nepozastavovala , žila som prítomným okamžikom.(btw : je to aj film Kúzlo prítomného okamžiku doporučujem pozrieť , ale skôr 15+) Boli sme v mojej izbe . Iba sme ležali na posteli a užívali si prítomnosť toho druhého. Okolo 17:30 sme sa zobrali a išli sme sa poprechádzať po parku . Nikto tam nebol sadli sme si ne lavičku a zasa sme sa rozprávali .
/L/Môžem sa ťa to spýtať ešte raz ?
/C/Čo?
/L/Kde si celý ten čas bol?
/C/Poviem ti to keď bude ten správny čas.
/L/A kedy bude ten správny čas? Ja to chcem vedieť Cameron, prosím! A prečo to Timo tiež nevie ?
/C/Timo to vie a vedel to od začiatku . Len som nechcel aby sa to rozkríklo.
/L/Čo aby sa nerozkríklo?...-neodpovedal len sa na mňa pozrel a pobozkal ma .
/L/Čo! - skoro som kričala
/C/ Lea.. -tak mi nehovoril.- Lea ja ... ja mám..Mám rakovinu.Bol som v nemocnici na vyšetreniach.
Nevedela som čo mám urobiť , nedávno mi zomrie otec a teraz mi môj priateľ povie že je tiež chorý? Chcelo sa mi plakať , smiať a zbiť ho za to že mi to nepovedal skôr. No zmohla som sa len na to že som ho objímula a povedala : Milujem ťa ! Teraz!--v tej chvíli som si hovorila že je ku mne vesmír až príliš krutý...
Dúfam že sa časť páčila , dala som do toho všetko . A písala som ju veľmi dlho pretože som rozmýšľala ako napísať Camovo priznanie . Mala som napísané asi 4 verzie ale táto sa mi pozdávala najviac . Ľúbim vás !
Vika
hlas koment a sledovanie poteší
VOCÊ ESTÁ LENDO
Ako Zabudnúť /POZASTAVENÉ/
Ficção AdolescenteEšte som nič také nepublikovala takže budem rada za každý komentár hlas a sledovanie❤.Teraz niečo o príbehu : Lea je 17 ročné dievča z mesta ktoré sa musí kôli otcovej smrti presťahovať do dedinky pri Trnave. V škole sa začne baviť s chalanom o kt...
