Sinister [h.s.]

Sinister

"Bude to v poriadku. Uvidíš." Začula som slová mojej matky, ktorej ruka sa takmer okamžite presunula na tú moju, ktorá pokojne spočívala v mojom lone. Vedela som, že zakaždým keď mi mama vraví tieto slová, tak sa viac ako mňa pokúša upokojiť samú seba. Ja som bola už dávno zmierená s tým, čo musím znášať a čo musím podstúpiť aj tento krát. Nebola som vystresovaná a dokonca som sa ani necítila, že sem nepatrím. Ak nie ja, tak potom kto?   Steny okolo mňa boli biele, holé a studené rovnako, ako atmosféra v tejto budove. 

"Viem." Odvetila som jednoducho a jedným pohybom som sa snažila nebadane striasť matkinej ruky. Nebolo to preto, že by mi jej dotyk vadil, ale nikdy som nebola človek, ktorý by rád prijímal vrúcne objatia, pohladenia alebo úsmevy. Dokonca som dlho premýšľala nad tým, či dokážem niekoho mať rada. Niekoho milovať. Neviem či mám rada vlastnú matku, otca a brata. Či to nie je iba taký ten pocit, ktorý som si do seba vsugerovala, pretože mať rada svoju rodinu proste musím. Ale či som ku ním skutočne niečo cítila? To je otázne.   

"Dnes sa cítiš dobre?" opýtala sa ma matka nervózne.   Rýchlo som po nej strelila pohľadom a naklonila hlavu na stranu. 

"Dobre." Prikývla som. Slová sa mi z úst kĺzali pomaly a s každým slovom som si dávala načas. "Cítim sa dobre." Dodala som napokon. Neviem čo som bola za človeka, keď moja vlastná matka je nervózna v mojej spoločnosti. Cítila sa tak vždy a cítil sa tak tiež každý, kto sa so mnou dlhšie rozprával.     

Dvere, na ktoré som pred chvíľou zízala sa odrazu otvorili a z nich vyšla čiernovlasá žena, ktorá nás sem s úsmevom vítala. "Alice Williamsová." Zahlásila moje meno a ja som pri tom nepohla ani brvou. "Môžeš ísť dnu. Doktor ťa už očakáva." Povzbudivo sa usmiala a ja som dostala zvláštnu chuť jej fľusnúť do tváre iba aby som zmazala ten jej hlúpy úškrn z tváre.